Zmeniť mentalitu, aby sme žili pre Kráľa v Jeho Kráľovstve

 

Často sa hlásanie evanjelia zameriava iba na osobnú spásu. Takýmto spôsobom však riskujeme, že stratíme zo zreteľa jeho širší kontext: Božie kráľovstvo.

Ježiš neprišiel len preto, aby sa staral o náš morálny, fyzický, finančný alebo psychický stav. Prišiel predovšetkým preto, aby znovu otvoril svoje kráľovstvo ľuďom, ktorých volá, aby sa stali súčasťou jeho rodiny a zodpovedne s ním spolupracovali.

Osobná spása je aktom lásky, nesmiernym a nevyhnutným darom, ktorý vykupuje náš „padlý“ stav, zmieruje nás s Bohom a robí z nás ľudí „dobrej vôle“ (ktorí mu chcú byť verní, dôverovať mu a spoľahnúť sa na neho) a vhodnými pre jeho kráľovstvo.

Iný referenčný systém

Pre nás je náročné uvažovať o živote tak, ako by uvažovali občania kráľovstva. Žiť v kráľovstve znamená prijať absolútny referenčný systém, ktorý je v rozpore s egoizmom a relativizmom modernej spoločnosti.

Naša spoločnosť je riadená veľmi odlišnými sociálnymi, ekonomickými a politickými dynamikami. Sme zvyknutí voliť si vládcov, brániť súkromné vlastníctvo a prevládať nad tými, ktorí nezmýšľajú ako my, aby sme mohli “prežiť” v nepriateľskom prostredí.

V tomto kontexte je normálne, že si vytvárame vlastný výklad reality, ktorý slúži na vlastné prežitie. Jeho základom je egoizmus, strach podľahnúť a stratiť kontrolu nad vlastným životom.

Odtiaľ pochádza idea/potreba vybudovať si systém osobnej spravodlivosti, ktorý stavia na sebaláske, kľudne aj kontrolovaním a manipulovaním okolností a ľudí.

Výsledkom je fragmentovaná spoločnosť, zložená z toľkých referenčných systémov, koľko je jednotlivcov. To vedie k relativizmu a eklektizmu, ktorý niektorí nesprávne nazývajú ekumenizmom. Keď je všetko prípustné a to, čo si myslím ja, je pravda.

V konflikte medzi systémami musí jeden prevážiť. A jednotlivec bojuje, aby nepodľahol/nebol premohnutý.

Referenčný systém Kráľovstva

Aký je teda tvoj referenčný systém?

V zvrchovanom/absolútnom kráľovstve musia občania prijať referenčný systém svojho panovníka. Iba tak môžu vidieť, interpretovať a žiť realitu tak ako on.

V Božom kráľovstve to ale neznamená vonkajšiu povinnosť, ale oslobodenie: naša myseľ, osvetlená Duchom Svätým, už nechce myslieť inak ako Kráľ, pretože objavuje, že jeho vôľa je pravda, ktorá nás oslobodzuje. V kráľovstve je Kráľ zákonom, spravodlivosťou, zdrojom zdrojov, ochranou pred nepriateľmi

Stručne povedané, v Božom kráľovstve sme premohnutí jedine vtedy, ak sa tvrdošijne držíme oddelenia od jeho vôle a vlády; nie vtedy ak „neprevážime“ nad ostatnými.

Boh je absolútnym Kráľom vesmíru, duchovného i pozemského. Iba ak prijímame „Ježišov model“ – jeho zásady, hodnoty, myšlienky a činy – môžeme vnímať realitu podľa Božích štandardov.

Iba tak môže náš život nabrať zmysel a odpoveď, ktoré sú v súlade s našou identitou Božích detí a občanov Jeho kráľovstva.

Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť

Božie kráľovstvo a spravodlivosť sú neoddeliteľné. To je hlavnou myšlienkou Matúša 6,33, ktorá ukazuje priority potrebné na život v harmónii s Božím referenčným systémom.

Bez tohto zosúladenia vzniká nezlučiteľnosť, ktorá znemožňuje zostať v jeho kráľovstve.

Urobme si teda úprimný test: je náš referenčný systém kompatibilný s Ježišovým?

Kontrast so svetom

Ježišov referenčný systém je v úplnom kontraste s referenčným systémom sveta. Oslobodenie od úzkosti života, ktoré nám prináša, nám kladie vyššie etické nároky: milovať nepriateľov a konať dobro nie preto, že sme sa k tomu nejak sami dopracovali, ale preto, že je to prirodzená logika tých, ktorí sú úplne závislí od Kráľa.

V Lukášovi 6 napríklad Ježiš prikazuje:

• Milujte svojich nepriateľov.
• Robte dobro tým, ktorí vás nenávidia.
• Žehnajte tým, ktorí vás preklínajú.
• Modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú.
• Nastavte druhé líce.
• Nežiadajte späť to, čo vám bolo odobraté.
• Požičiavajte bez nádeje, že to dostanete späť.

Ježišov systém nenúti „zmýšľať dobre“ ohľadom druhých, ale vedie k tomu, aby sme voči nim konali dobro s láskou.

Tá vyššia a božská láska, ktorá je trpezlivá, dobrotivá, pokorná, nesebecká, poddajná/mierna, nie je nehanebná, ktorá nezávidí, nevypína sa, teší sa z pravdy a spravodlivosti.

V absolútnom kráľovstve žiť podľa vzoru Kráľa neslúži na to, aby sme sa cítili „dobručkými“ alebo aby si sme získali zásluhy či dobré body. Je to len vyjadrením niečoho, čo je prirodzené a logické.

Vzdáva to slávu Kráľovi, od ktorého sú jeho občania úplne závislí, pričom národy hľadia na nich, aby v ich spôsobe života videli jeho odraz.

Konflikt je nevyhnutný: Božie kráľovstvo je v kolízii so svetom a teda s tými, ktorí mu patria, ktorí  si však len na základe tohto rozporu môžu vedome zvoliť jeden alebo druhý spôsob života.

Kráľovstvo a nábožnosť: konflikt

Tento kontrast bohužiaľ zasahuje aj mnohých kresťanov, ktorí žijú dvojitý život. Snažia sa nejak zosúladiť Boha so životom zameraným na ich vlastné záujmy. Ale to nefunguje.

„Náboženský“ veriaci sa snaží poslúchať Boha, so zámerom vyhovieť mu alebo ho využiť, pričom sa často nevedome snaží získať si to, čo považuje za potrebné na prežitie podľa svojho vlastného referenčného systému: siaha to od odpustenia po zdroje, od medziľudských vzťahov až po ochranu.

Týmto spôsobom sa snaží zosúladiť nezlučiteľné a ospravedlniť sa svojimi vlastnými snaženiami/silami.

Korene náboženskosti: podnet na zamyslenie

Ale odkiaľ pochádza tento zmätok?

Naša tendencia hľadať kompromisy a vlastný úžitok má korene v ľudskej náboženskosti, ktorá sa zrodila z oddelenia od Boha po tom, čo boli vyhnaní z raja.

Boh prebýval s ľuďmi, ktorí obrábali/kultivovali a strážili posvätný priestor, pričom od Boha dostávali múdrosť, aby mohli vládnuť na zemi, ktorú mali za úlohu naplniť Jeho slávou.

Ale kvôli vzbure človek stratil večný život a prítomnosť Boha v posvätnom priestore, kde žil spolu s ľuďmi.

Po vyhnaní z raja smrť a odlúčenie od Boha viedli ľudí k tomu, že začali prinášať obete. Akoby si vzbura vyžiadala určitú cenu, aby bolo možné obnoviť to, čo bolo stratené. Presne tak, „obetu“.

Ábel mal vieru, keď priniesol svoju obeť, a preto bol ospravedlnený (Hebr. 11,4). Mal vieru, že môže byť „zachránený“ od smrti a že sa môže vrátiť do Božej prítomnosti, do Jeho kráľovstva. Svoju vieru vyjadril obetovaním baránkov, ako predobrazom Ježišovej obete. Navrhujem vidieť Ábelov prístup ako uznanie, že život je posvätný a že jeden život musí byť obetovaný, aby sme mohli mať život v Božom kráľovstve.

Kain naopak obetoval plody zeme. Nie je spomenutá žiadna jeho viera v tom, čo robil. Ponúkam interpretovať Kainov pokus ako snahu potešiť/zapáčiť sa Bohu, aby si získal jeho priazeň a prežil v prostredí, ktoré sa už stalo nepriateľským. Jedlo musí byť obetované, aby sa získalo… jedlo. Veci, nie život.

Podstatou tohto rozdielu je kontrast medzi obetou Ábela a Kaina: Ábel obetoval s vierou, uznávajúc posvätnosť života; Kain obetoval, aby si získal Božiu priazeň z utilitárnych dôvodov. Boh prijal Ábelovu obetu, ale nie Kainovu.

Z toho vyplýva, že obeta nemôže byť ponúknutá bez viery v obnovenie večného Božieho kráľovstva. Obeta, ktorá je príjemná Bohu, nemôže byť materiálne utilitárna. Ani diktovaná strachom zo zlyhania v živote a potrebou využiť nadprirodzenú moc Boha, aby ho „presvedčila“ poskytnúť to, čo je potrebné na prežitie.

To je koreň manipulátorskej religiozity, ktorá sa snaží podplatiť Boha osobnými obetami:

„Snažím sa robiť niečo, čo je pre mňa obetou, znášať osobné náklady a vydať sa niečoho hodnotného, aby som sa zapáčil Bohu alebo mu niečo splatil; snažím sa robiť dobre skutky, o ktorých si myslím, že mi môžu získať Božiu priazeň: ak mu niečo dám alebo budem dobrý, určite sa o mňa bude zaujímať a dá mi to, čo potrebujem“.

Táto náboženská mentalita sa môže prejavovať medzi kresťanmi v postojoch ako: „Budem sa správať dobre, dám peniaze, budem sa postiť, budem sa viac modliť“, v nádeji, že na oplátku mi Boh neodmietne pomoc.

Problém určite nespočíva v správnej morálke, modlitbe alebo obeti ako takej, ktoré sú znakmi viery, ale v manipulátorskom srdci tých, ktorí ich používajú na „kúpenie“ si Boha. Takáto obeť vytvára utilitárny a manipulátorský vzťah, ako keby sa Boh zaujímal o ľudí len vtedy, ak je podplatený prinášaním obiet. V konečnom dôsledku je takáto motivácia identická s motiváciou tých, ktorí v každej kultúre, starovekej alebo modernej, uctievali alebo uctievajú iných bohov: urobiť niečo – a urobiť to rituálne správne – aby som dostal niečo na oplátku od „boha, ktorý je práve na rade“ a ktorý má nadprirodzenú moc mi to dať.

Zmeniť mentalitu

Ježiš, ktorého Ján nazval Baránkom Božím, obetoval svoj život, aby nám dal život. Jeho obeta odstránila bariéru medzi Bohom a človekom. Chrámová opona sa roztrhla, cesta späť do Božej prítomnosti bola opäť otvorená, bol nám vrátený život, život vzkriesenia, ktorý má moc zvíťaziť nad smrťou.

Boh tak mohol opäť vládnuť ľuďom: každý, kto sa stal verným Ježišovi, mohol vstúpiť do Božieho kráľovstva a stať sa jeho súčasťou ako adoptovaný syn.

Prvé verejné slová Ježiša objasňujú tento bod:

„Zmeňte svoje zmýšľanie (metanoia), lebo sa priblížilo Božie kráľovstvo“ (Mt 4,17).

Mnohí prekladajú slovo „zmeňte svoje zmýšľanie“, ktoré v gréčtine je „metanoia“, ako „kajte sa“. Ale „metanoia“ má širší význam ako jednoduché pokánie za svoje hriechy. V podstate znamená radikálnu zmenu spôsobu myslenia a života, čo samozrejme zahŕňa aj pokánie.

Iba tak sa stane normálnym a logickým modliť sa aj za nepriateľa, želať mu dobro a robiť všetko pre to, aby ho dosiahol.

Zmeniť myslenie znamená vrátiť sa k Bohu celým svojím ja, aby sme videli život jeho očami a spolupracovali s ním, aby na zemi rozkvital život na Jeho slávu. To je potrebné, aby sme mohli milovať Boha (porov. Mt 22,37-38).

V kráľovstve nebeskom sa nesnažíme prežiť skrze vlastnenie vecí.

Je to sám Kráľ, ktorý sa stará o potreby svojich občanov (Ž 23,1) lebo je verný svojmu menu a z lásky k nám (Mt 6,33).

Naopak, v Kráľovstve nebeskom chceme zodpovedne spolupracovať s Kráľom, aby sa Jeho kráľovstvo rozširovalo od srdca k srdcu a aby sa získané územie stalo doménou Veľkého Vládcu, nedosiahnuteľného, neprekonateľného a neporaziteľného Pána Ježiša Krista, ktorý je Boh, Najvyšší (porov. Mt 28, 19-20).

Dobrá zvesť o kráľovstve

Keď Ježiš Kristus prišiel na zem v ľudskej podobe, obetoval sa na kríži, vstal z mŕtvych a zasadol na trón v nebi, zvrátil tri veľké rebélie, ktorých iniciátormi boli kniežatstvá, mocnosti, vládcovia tohto sveta temnoty, sily duchovnej dimenzie zla (Ef 6,12) s podporou sebeckých a pyšných ľudí.

Tam, kde došlo k odlúčeniu od Boha a smrti (Gn 3), Ježiš priviedol človeka späť do Božej prítomnosti a dal mu večný život.

Tam, kde eskalácia zvrátenosti viedla ľudí k tomu, že neustále konali len zlo (Gn 6), Duch Svätý priniesol nové srdce naklonené k dobru a schopné konať Božiu vôľu.

Tam, kde došlo k rozdeleniu a rozptýleniu ľudskej rodiny, ktorá nakoniec uctievala iných bohov, Ježiš zasadol na trón neba ako Kráľ všetkých národov a Duch Svätý vedie cirkev k naplneniu veľkej misie Mesiáša: priviesť všetky národy pod jeho zvrchovanú vládu v Jeho neotrasiteľnom kráľovstve (Mt 28,18-20; Sk 1, 8).

Toto je dobrá zvesť: Kráľovstvo nebeské je na dosah ruky!

Už nie sú potrebné žiadne obete, aby sme sa zjednotili s Bohom, boli prijatí do jeho prítomnosti, mali večný život, mohli konať dobro a spolupracovať s ním na vykonávaní jeho vôle.

Cesta je otvorená.

Život bol vrátený.

Pravda bola dokázaná.

Kto patrí do Kráľovstva, je verný svojmu Kráľovi, závisí od neho a žije pre neho.

Náboženstvo naďalej existuje len preto, lebo táto dobrá zvesť o Božom kráľovstve je často nepoznaná alebo skreslená.

Žiť ako občania Kráľovstva

Našou úlohou je ohlasovať Božie kráľovstvo a, podporovaní a vedení Duchom Svätým, v Jeho mene a ako nositelia Jeho obrazu, byť dobrými správcami stvorenia. Nie je to dielo našej sily, ale výsledok pôsobenia Jeho Ducha v nás. Občan Kráľovstva žije s vedomím, že Boh je s ním a že kdekoľvek sa nachádza, zastupuje Kráľa, aby priniesol božský poriadok do sveta, ktorý je pod mocou zlého a ktorom vládne chaos, a aby tiež šíril slávu a poznanie Boha.

Ako môžeme zostať kompatibilní so starou mentalitou prežitia v nepriateľskom svete spoliehajúc sa na vlastné snahy?

Ak chodíme do práce len pre peniaze, ešte sme nezmenili mentalitu.

Občan Kráľovstva pracuje s vedomím, že Boh je s ním a že kdekoľvek sa nachádza, zastupuje Kráľa. Prináša poriadok podľa božskej múdrosti a robí rozdiel.

Sme veľvyslanci Kráľa a jeho kráľovskí kňazi, povolaní, aby sme napomáhali prosperite života na slávu Boha, aby sa rozšírilo poznanie o ňom medzi ľuďmi všetkých národov.

Kráľovstvo je živé a vyžaduje zodpovednosť.

Dosť bolo pasivity a priemernosti.

Dosť bolo egoizmu.

Dosť bolo osobnej spravodlivosti.

Dosť bolo sebalásky.

Každá oblasť života – práca, rodina, rodičovstvo – je miestom, kde sa môže prejaviť Kráľovstvo.

Som s vami

Boh je Kráľ a stará sa o nás.

Nie je to žiadna mágia, ale ovocie toho, že sme Jeho deti, občania Jeho kráľovstva a Jeho zástupcovia na zemi.

Ježiš to jasne povedal:

Nestarostite sa… nestarostite sa o život… nehľadajte veci, aby ste mohli žiť… život má väčšiu hodnotu ako veci… „Hľadajte najprv Božie Kráľovstvo a jeho spravodlivosť a všetko ostatné vám bude pridané“ (Mt 6,33).

Aby sme mohli plne žiť život Božieho kráľovstva, musíme pochopiť podstatu náboženstva a povedať mu: „Už ťa nechcem. Chcem žiť verne pre Boha a plniť poslanie, ktoré mi dal.“

Kráľovstvo nebeské funguje.

Je to systém, ktorý prevyšuje všetky ostatné, pretože jeho kráľom je Najvyšší, ktorý je nad každou duchovnou alebo ľudskou bytosťou.

Cesta je otvorená.

Každý z nás je nádejou, že toto posolstvo bude viditeľné a že budeme svedčiť o Ježišovi Kráľovi každému, koho stretneme.

Žime teda pre slávu Boha.

Nechajme, aby Duch Svätý premenil naše srdcia.

Prijmime Ježišov referenčný systém.

A zviditeľňujme Kráľovstvo, kdekoľvek sme.

 

Maurizio Tiezzi