Koľkokrát si sa dovolával Božej spravodlivosti? Koľko ráz si sa sťažoval na to, ako to na svete chodí? Možno si dokonca obviňoval Boha za to, že nenastolí spravodlivosť, keď vidí, že zlí ľudia nerušene kráčajú životom a prosperujú, kým chudobní a bezbranní musia čeliť bezpráviu a vzdorovať mnohým útrapám a násiliu. Takto často rozmýšľame, pretože nerozumieme, ako funguje Božie Kráľovstvo v oblasti spravodlivosti, ktorá sa nás všetkých dotýka. Taktiež zle chápeme koncept slobodnej vôle, ktorú nám Boh dal.

Božím plánom od počiatku bolo rozšíriť jeho nebeské kráľovstvo na tejto Zemi prostredníctvom svojich detí. Boh poveril človeka misiou kolonizovať planétu kultúrou neba. Aby toto poslanie človek mohol aj plniť, Boh mu zveril vykonávanie Jeho vlastnej autority na Zemi. Druhým dôležitým bodom je skutočnosť, že Ježiš nám zanechal jasné nariadenia, ktorými sa máme riadiť pri uplatňovaní tejto právomoci v oblasti spravodlivosti. Povedal nám, že máme milovať svojich nepriateľov, modliť sa za tých, ktorí nás prenasledujú, odpúšťať tým, ktorí sa proti nám previnili. Máme „nastaviť i druhé líce“, neodplácať sa zlým za zlé, nesprávať sa k iným tak, ako by sme nechceli, aby pristupovali oni ku nám. Prikázal nám, aby sme sa navzájom milovali tak, ako miloval on nás – aby sme bez akýchkoľvek nárokov a podmienok dávali seba, svoje dary a talenty do služby blížnym, aby aj on mohli dávať to najlepšie, čo v sebe majú. Ježiš chcel, aby sme neodsudzovali, nezatracovali, zapierali sami seba, aby sme sa vzdali v jeho mene svojho vlastného života a tak si ho mohli zachrániť.

Aká zvláštna reč! Na prvý pohľad sa nám toto učenie môže zdať nezmyselné, nepraktické. Možno sa nám zdá, že ospevuje slabosť, že je to pozvánka cítiť sa „svätejšími“, keď dovolíme iným, aby po nás šliapali, a keď sa zriekneme toho, kým sme. Takáto interpretácia je však typická pre „náboženstvo“, nie pre nebeské kráľovstvo. V Biblii Ježiš len raz hovorí, že sme dobrí len na „pošliapanie“. Je to vtedy, ak stratíme „chuť“, čiže keď pristúpime na kompromisy a dáme prednosť kultúre sveta pred kultúrou jeho Kráľovstva. (Pozri Mt 5,13)

Prečo nás teda Ježiš pozýva správať sa takto na pohľad zvláštne? Čo je to za učenie? Vedie nás k tomu, aby sme sa učili pozerať sa na veci z pohľadu Božieho plánu a uplatňovali Božiu stratégiu pri jeho uskutočňovaní. Môžeme to teda zhrnúť takto: keďže človek je kráľom ustanovenou autoritou nad Zemou, v prípade, že utrpí krivdu a rozhodne sa nastoliť spravodlivosť vlastnými silami – jednoducho tým, že bude odsudzovať, kritizovať a nenávidieť toho, kto sa proti nemu previnil, použije síce moc, ktorá mu bola daná, ale nevyužije ju so správnym cieľom. Neuplatňuje „politiku“ ustanovenú v Božom kráľovstve, ale rieši veci na základe svojich vlastných očakávaní a predstáv. Takto nastoľuje svoju osobnú spravodlivosť, nezohľadňuje spravodlivosť vlády, ktorá ho. Boh, ktorý mu túto moc zveril, rešpektuje človeka, ktorý koná podľa svojej slobodnej vôle. Týmto sa Boh určitým spôsobom oberá o jurisdikciu v týchto prípadoch a situáciách. Inými slovami, nebo zasahuje a ovplyvňuje situácie na zemi vtedy, keď sa delegovaná autorita na planéte vzdá nároku uplatňovať svoju „vlastnú spravodlivosť“ v prospech spravodlivosti nebeskej vlády, ktorá ho delegovala. Boh nás však žiada, aby sme sa nesnažili riešiť veci svojím spôsobom, ale aby sme len boli kanálmi jeho spravodlivosti, pretože občania Božieho kráľovstva sa stali nástrojmi spravodlivosti pre Boha, nie pre seba. Takže keď odpustíš, v očiach sveta sa zdáš slabým, ale v skutočnosti si správne použil delegovanú moc, umožnil si Bohu, aby zasiahol aplikujúc Jeho spravodlivosť skrze nás, právo na konkrétny prípad života v súlade s pravdou.

Naša prirodzenosť nás však vedie k uplatňovaniu práva nastoleného človekom alebo práva prirodzeného. Preň je dôležité zabezpečenie vlastného „prežitia“ – aj za cenu odstránenia akýchkoľvek prekážok a osôb. Keď sa však rozhodneme prijať Božie pozvanie, aby sme milovali a odpúšťali svojim nepriateľom a dlžníkom, uvoľní sa v nás kanál, ktorým Nebo môže vplývať na chod udalostí na Zemi. Keď tak neurobíme, tento „kanál“ je upchatý našou vlastnou spravodlivosťou. Problém nespočíva teda v tom, že by On nemohol zasiahnuť. Boh je všemohúci. Ale pretože sa rozhodol zveriť vládu nad našou planétou nám, rešpektuje našu slobodnú vôľu, naše rozhodnutia.

Odpustenie a láska k nepriateľom sú najúčinnejšími spôsobmi, ktorými môže človek na Zemi spravovať právo a spravodlivosť. Takto umožníme Bohu, aby zasiahol a Sám nastolil svoju spravodlivosť On sám. Boh chce, aby sa hriešnik obrátil a žil, nie, aby zomrel. Chce nás oslobodiť spod vplyvu síl temna. Chce riadiť aktuálne životné udalosti a uplatňovať pri tom svoj zákon, nariadenia a právo, ktoré sám ustanovil, a chce tak konať na základe pravdy. Ježiš povedal: „Ja som… Pravda.“ Ak my žiadame svoju vlastnú spravodlivosť, ako dôsledok Boh nemá právomoc. V dôsledku toho sú na Zemi zlé podmienky a prehnité prostredie, ktoré je živnou pôdou pre vznik bezprávia, násilia a útrap.

Podľa talianskeho právneho systému je v určitých prípadoch možné odmietnuť, aby do sporného prípadu zasahoval sudca, a dovoliť súkromnému právnemu systému aby mal jurisdikciu – právomoc, a teda rozhodol a vyriešil prípad– takýto spôsob sa označuje ako arbitráž (na Slovensku je to rozhodcovský súd). V prípade arbitrážneho konania je jurisdikcia odovzdaná výlučne súkromnému sudcovi menovanému stranami sporu, kým „štátny“ sudca je zbavený moci zasiahnuť a riadiť daný sporný prípad. Takéto súkromné právo je vždy ovocím kompromisu, ktorý nie je ničím iným než vedomým súkromným rozhodnutím zbaviť štát jeho súdnej právomoci nad právnymi prípadmi.

Nikdy nepodľahni kompromisu. Dbaj o to, aby tvoj „kanál vplyvu“ bol priechodný, využi právomoc, ktorú ti Boh dal, na to, aby si bol nástrojom spravodlivosti pre Boha, nie pre seba. O Ježišovi bolo povedané, že veľké  bude jeho panstvo, že pokoj nebude mať konca v jeho Kráľovstve, ktoré bude upevňované a riadené právom a spravodlivosťou (Iz 9,6). A vieme, že keď sa milosrdenstvo stretne s pravdou, spravodlivosť sa pobozká s pokojom (Ž 85,11).

Maurizio Tiezzi

Publikované v časopise „Miriam“ 4/2009