Objavte svoju identitu v jej funkčnej dynamike

Vpečatená duchovná realita

Každý človek sa rodí nesúc už od počatia v svojej bytosti vpečatený Boží obraz. Nie je to abstraktná idea ani symbol, ale duchovná realita vrytá do samotnej štruktúry ľudstva. Tento obraz sa v histórii plne prejavil v človeku Ježišovi, Synovi Najvyššieho. Nejde o nedokonalý odraz, ako v deformovanom zrkadle, ale pôvodný, originálny obraz, taký, aký chcel Stvoriteľ, vrytý ako ochranná známka do ľudskej bytosti.

Tu sa nachádza kľúč k našej identite a zároveň k ceste, ktorou sa má prejaviť na zemi. Identita človeka nie je niečo, čo treba budovať, ale ontologická a funkčná pravda, ktorú možno rozpoznať v „zrkadle“ Ježiša Krista.

Mnohí hľadajú v Bohu doplnenie svojich nedostatkov (pasívna závislosť), zatiaľ čo skutočná viera je procesom sebauvedomenia.

V svojom stave starej prirodzenosti však človek často žije v dynamike hlbokej závislosti. Lpí na druhých, premieta na nich svoje očakávania, hľadá mimo seba to, čo vníma ako chýbajúce vo vlastnom vnútri. Táto symbiotická identifikácia je koreňom každej formy modlárstva. Keď človek nevie, kto je, idealizuje ľudí, vzťahy, úlohy, majetok, moc alebo situácie a pripisuje im úlohu vyplniť nedostatok, ktorý sa v skutočnosti týka jeho identity.

Týmto spôsobom človek nakoniec deleguje svoj život. Často si to neuvedomuje, ale vzdáva sa tak svojho žitia a redukuje ho na stratégiu prežitia. Už nevládne, ale reaguje. Neprináša ovocie, ale hľadá, čoho sa “chytiť”. Keď sa táto dynamika prenesie do vzťahu s Bohom, vytvára chorú náboženskosť a živí sa magickým zmýšľaním.

Stáva sa to, keď človek pristupuje k Bohu hovoriac: „Urob to ty, lebo ja nie som schopný.“ Je to subtílna forma vzdania sa zodpovednosti. V tomto postoji nie je spolupráca, ale delegovanie; nie je spojenectvo, ale pasívna závislosť. Tam, kde dominuje pasivita, Božie kráľovstvo nie je v činnosti, lebo Kráľovstvo nikdy nie je neaktívne. Kráľovstvo je spoluúčasť, je spoluzodpovednosť, je to spoločenstvo vôle a konania medzi Bohom a človekom.

Človek bol stvorený, aby na základe princípu delegovanej zodpovednosti niesol Boží obraz do sveta. Boh vládne-kraľuje prostredníctvom človeka. Preto ten, kto Bohu hovorí „daj mi“, zabúda, že bol stvorený, aby on Bohu „prinášal“ ovocie. Jabloň nežiada jablká, ale ich prirodzene produkuje.

Opakom symbiotickej identifikácie je identifikácia identitárna. Tá sa aktivuje, keď nehľadám Ježiša, aby ma “doplnil”, ale aby som sa spoznal/rozpoznal. Keď sa k nemu nepribližujem, aby som získal to, čo mi chýba, ale aby som zistil, kto som, a žil podľa toho. „Stvoril ho na svoj obraz“ (Gn 1,27) nie je nejaké symbolické tvrdenie: vyjadruje našu štruktúru. Ježiš je pôvodný vzor (originál), ktorému sa má každý človek pripodobňovať, nie prostredníctvom vonkajšej imitácie, ale skrze vnútorné zjavenia.

Proces sebapoznania

V Kristovi sa Boh nelimituje na to, že nás navštívi. On sa stotožňuje s nami, aby sme sa my mohli rozpoznať v ňom.

Viera teda nie je priľnutie k myšlienke ani prijatie doktrinálneho systému. Je to verný proces sebauvedomenia. Duch Svätý je prostredníkom tejto cesty. On nemení našu identitu: odhaľuje nám ju. Umožňuje, aby vyšla na povrch, doprevádza ju „od slávy k sláve“ (2 Kor 3,18), až kým sa povedomie nezhoduje so zažívanou realitou. „Tých, ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna“ (Rim 8,29). Predurčenie nie je vynútený osud, ale pôvodný stav, ku ktorému nás Duch Svätý pozýva a pomáha nám ho vedome žiť.

Preto život veriaceho nie je pasívnym čakaním na Boží zásah, ale aktívnou spoluprácou, aby sa Jeho sláva prejavila vo svete.

Duch Svätý nekoná namiesto nás, ale zjavuje našu delegovanú autoritu; nie sme vzdialení poddaní, ale rodinní príslušníci, ktorí reprezentujú Otca.

To je princíp kontinuálneho/pokračujúceho vtelenia „Boha s nami“ (Iz 7,14). Boh nehľadá automatov, ktorí vykonávajú rozkazy, ale deti, ktoré konajú jeho vôľu na zemi.

Boží synovia sú veľvyslanci evanjelia Kráľovstva a správcovia jeho mnohotvárnej milosti (1Pt 4,10). „Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1,12). Autorita zastupovať Boha, ktorá vyplýva z toho, že nesieme jeho obraz, je schopnosť zviditeľniť Boha vo svete podľa jeho múdrosti, prinášať poriadok tam, kde je neporiadok, život tam, kde je smrť, zmierenie tam, kde je rozkol.

Kráľ zveruje svoje kráľovstvo svojim príbuzným, nie cudzím ľuďom. Boh poveruje svoje deti, aby s ním vládli a na zemi uplatňovali jeho atribúty: lásku, odpustenie, milosrdenstvo, pokoru. Každá ľudská cnosť je božím atribútom, ktorý je uvedený do činnosti Duchom Svätým v tých, ktorí sú mu verní. Keď žijeme podľa obrazu Syna, Duch pôsobí slobodne, lebo naša vôľa je zosúladená s jeho vôľou.

V tomto vzájomnom uznaní/rozpoznaní sa napĺňa naša kráľovskosť. „Korunoval si ho slávou a cťou“ (Ž 8,6). Obnovený človek už nežiada Boha, aby konal za neho, ale dovolí Bohu konať v ňom a s ním pre účely Kráľovstva a pre dobro druhých. Tu sa vynára rozdiel medzi sterilnou náboženskosťou a synovstvom: prvá hľadá utilitárnu ochranu, druhé vykonáva zastupovanie.

Keď sa Ježiša opýtali na daň, povedal: „Dajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie“ (Mt 22,21). Obraz vyrazený na peniazoch patrí cisárovi; obraz vyrazený na človeku patrí Bohu. Zakaždým, keď žijeme, milujeme, odpúšťame a spravujeme život podľa Ducha Svätého, dávame Bohu to, čo je jeho: náš život a jeho obraz, ktorý nosíme na sebe. Kresťanský život je teda ako vrátenie/danie Bohu jeho obrazu, rozdávajúc cnosti (napríklad lásku, odpustenia) ako božské atribúty, ktoré pôsobia v nás.

Uvedomenie si príslušnosti/patrenia

Byť v súlade s obrazom Syna znamená žiť s vedomím príslušnosti. Nejde o priblíženie sa k vzdialenému Bohu, aby sme ho prosili alebo presviedčali, ale o to, aby sme reprezentovali blízkeho Otca. Nejde o budovanie nejakej identity, ale o rozpoznanie plnosti identity, ktorá je vrodená.

Keď v nás prebýva Duch Boží, každý aspekt života sa stáva súčasťou tohto procesu rozpoznania, ktoré sa kontinuálne odhaľuje. Aj ťažkosti, skúšky a slabosti sa stávajú miestami zjavenia. V každej situácii, krok za krokom, objavujeme, kým skutočne sme: synovia v Synovi, živé obrazy Toho, ktorý sa stal človekom, aby nám zjavil tvár Otca, podľa verného pôsobenia Ducha Svätého.

Maurizio Tiezzi