Sami si nemôžeme získať spásu/záchranu od a z našich hriechov. Sme spasení milosťou, keď vložíme svoju dôveru v Yeshuu.
Farizej Šimon pozval Ježiša k sebe domov, aby s ním jedol. Šimon bol náboženský človek, plný pohŕdania a pýchy. Jedna žena, pravdepodobne známa prostitútka z toho mesta, riskujúc vlastný život prišla tiež na to miesto, kde bol Yeshua. Začala Mesiášovi vzdávať úctu, uctila si ho s láskou a náklonnosťou, prejavila mu nežné gestá, pomazala ho parfumovaným olejom na znak hlbokej vďaky a zbožného uctievania.
Táto žena, povedal Yeshua, veľmi milovala, pretože prijala odpustenie za mnoho hriechov. Túto pravdu vysvetlil v podobenstve a potom otvorene povedal farizejovi Šimonovi, že on nedokáže milovať, pretože mu bolo málo odpustené. Nakoniec ženu ubezpečil, že je zachránená (z jej hriechov) pre jej vieru, a potom ju vyzval, aby išla v pokoji. Veľmi jednoduché: ak vložíš svoju dôveru v Ježiša, tvoje hriechy ti budú odpustené, si zachránený z následkov svojich hriechov a môžeš ísť v pokoji, konečne schopný milovať Boha a ostatných.
Naopak, mnohí významní náboženskí „kresťania“ tvrdia, že „Čím viac miluješ, tým viac ti bude odpustené“. Sú to slová, ktoré znejú sladko a takmer prirodzene. Stačí teda milovať a tvoje hriechy sú vymazané … si zachránený … zažívaš pokoj … Náboženstvo je kolosálny podvod: snaží sa využiť city na získanie si priazne a stúpencov (aj ich peňazí); produkuje zápas o spásu a o sebaospravedlnenie skrze osobnú spravodlivosť; akoby oprávňuje v človeku sebapovyšovanie, pretože povzbudzuje, aby si každý vlastnou silou získaval vytúženú odmenu odpustenia hriechov. Inými slovami, povedať človeku: „čím viac miluješ, tým viac sa ti odpúšťa“, je to isté ako povedať mu, že si vlastnými silami, motivovaný princípom „do ut des“ („Dávam [tebe], aby si dal [mne]“), môže získať trofej pokoja, ktorý vychádza z odpustenia hriechov, zo záchrany od pekla.
Každému je hneď jasné, že takýto prístup by bol nezávislý od dôvery v Pána Ježiša. Na získanie Božieho odpustenia a ospravedlnenia by nám vlastne stačlo vziať do úvahy dobré skutky človeka alebo lásku pociťovanú/vyjadrenú k druhým, či (pokryteckú) oddanosť prejavenú Bohu aby sme si získali Božie odpustenie a ospravedlnenie. Bolo by to ako pustiť sa do sebaspasiteľného procesu samoočistenia, ktorý má takmer orientálnu príchuť. Náboženstvo, eklekticizmus, ekumenizmus, relativizmus. Veď všetko je už v poriadku, v mene lásky – vesmírnej a univerzálnej, a neurčitej, ktorá podnecuje k veľkému hriechu: pýcha života naberá silu v záhyboch osvieteného humanizmu a zároveň je zaslepená vlastnými pekelnými výparmi.
Niektorí si myslia, že takýto postoj je v súlade s prvou vetou verša 47 kapitoly 7 evanjelia podľa Lukáša, ktorý je prekladaný takto: „Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, pretože/lebo veľmi miluje“ Hovoria, že „je napísané“, že Božie odpustenie je dôsledkom realizovanej/uskutočnenej schopnosti človeka milovať. Nič nie je nekonzistnejšie a manipulatívnejšie ako takáto škodlivá interpretácia! Láska je predsa ovocím Ducha Svätého, ktorý prebýva vo veriacich, je výslovným dôsledkom nového života prijatého v Mesiášovi Yeshuovi. Určite to nie je príčina/dôvod našej spásy.
V skutočnosti druhá časť toho istého verša hovorí: „Komu sa menej odpúšťa, menej miluje“, čím je zrejmé, že existujú ľudia, ktorí majú málo radi, pretože získali málo odpustenia. To znamená, že láska človeka je dôsledkom/výsledkom Božieho odpustenia!
Systematický výklad predmetnej časti evanjelia tiež nezanecháva nijakú pochybnosť, veď aj podobenstvo, po ktorom ohlásenie princípu nasleduje, hovorí: čím vyšší je odpustený dlh, tým viac bude dlžník milovať s vďačnosťou veriteľa, ktorý ho omilostil.
Ježišove slová na záver toho príbehu (Lk 7, 47) ešte presvedčivejšie hovoria: je to pre našu vernú dôveru vloženú v Mesiáša Yeshuu, že môžeme prijať spásu a zažívať pokoj, ako napísal Pavol v Rim 5, 1: “A tak ospravedlnení z viery, žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista“.
Náboženstvo nerobí dobre ani tým, ktorí ho ponúkajú, aj tým, ktorí ho prijímajú. Ale pravda oslobodzuje toho, kto ju spozná. A je možné ju spoznať jedine tak, že vytrváme v Slove Mesiáša a staneme sa jeho učeníkom (Jn 8, 31–32)!