9 januára, 2021

Občianska poslušnosť a kultúra nebeského kráľovstva

by Fondazione Cantonuovo in Aktuality, Božie kráľovstvo

Občianska poslušnosť a kultúra nebeského kráľovstva

Tento dokument je určený predovšetkým kresťanom, ktorí si kladú otázky, ako sa správať v súčasnej zložitej a výnimočnej situácii, ktorá vznikla v dôsledku pandémie Covid-19 a následných reštriktívnych nariadení prijatých rôznymi vládami.

Sú to niektoré moje osobné úvahy, s ktorými som sa rozhodol podeliť, so zámerom ponúknuť tým, ktorí ich budú považovať za užitočné, nástroj na orientáciu podľa Božieho slova ako aj povzbudenie žiť v tejto dobe podľa novej prirodzenosti, ktorú sme dostali v Pánovi Ježišovi Mesiášovi, ako občania jeho kráľovstva a Boží príbuzní.



—

Pohľad na svet v tejto pandemickej dobe

Odkedy sa v Európe v marci 2020 začala núdzová situácia „koronavírus“, vlády sa ju snažili riešiť rôznymi stratégiami, zákonmi a nariadeniami, ktoré sa postupom času diverzifikovali a striedali. Bez ohľadu na politické farby rôznych vlád zapojených do tohto boja proti neviditeľnému nepriateľovi, pre všetkých to bolo skutočne niečo nové, hrozba, ktorej nikdy predtým nečelili, a ktorá zneistila aj tie najspoľahlivejšie zdravotnícke systémy a najskvelejšie štátne rozpočty.

Najmä teraz, keď druhá vlna tejto pandémie vážne ovplyvňuje starý kontinent, takmer úmerne nárastu infekcií vírusom obyvateľstvo pociťuje aj nárast a šírenie sa občianskej nespokojnosti, ktorá vyústila dokonca aj do násilných protestov, vandalizmu a ničenia. Tento pocit nespokojnosti možno charakterizovať ako všeobecný a nešpecifický stav nepohodlia, ktoré, ako sa zdá, odvodzuje svoju silu zo strachu vyvolaného hlbokým pocitom nedôvery v štátne inštitúcie.

Nezáleží už na ideáloch alebo politických programoch tých, ktorí vládnu, ani na parlamentnej väčšine. Dôležitá je skutočnosť, že ktokoľvek vládne, pre občiansku spoločnosť tak či tak koná zle, a stáva sa tak objektom externým kolektívnemu vedomiu, na ktorý možno projektovať vlastný hnev štruktúrovaný strachom z neistoty osudu národa. „Teraz už tak či tak nikto nič nemôže vyriešiť!“ Toto je volanie, ktoré je na perách národov. Rastie teda túžba nebyť viazaný „ich“ zákonmi ale naopak, byť od nich slobodný, čo sa týka spravodlivosti, čím sa nebezpečným spôsobom vlastne prijíma utopický ideál anarchie.

Spoločnosť si uvedomuje, že nedokáže vyriešiť problémy, ktoré si sama spôsobila.

Demokracia vytvára začarovaný kruh: hlasovanie dáva voličovi právo nesúhlasiť, presadiť svoj názor, domáhať sa práva a brániť ich dokonca proti tým istým vládcom, ktorí sú pri moci vďaka jeho vlastnému hlasu. A tak prídu ďalší a aj voči nim bude existovať rovnaké právo nesúhlasiť, čím sa podporí rozdelenie, povstanú protesty. Tak či tak, ktokoľvek z dnešných ľudí dneška by si mohol povedať, že všetko je aj tak márne. Každopádne a bez ohľadu na čokoľvek.

K nedôvere sa pridáva frustrácia a hnev, ktoré táto nedôvera sama generuje zo strachu, ktorý ju zase udržuje. Strach z toho, že nebudeme mať príležitosť žiť život, ktorý nám prináleží.

Takže vznikajú najrôznejšie teórie a hypotézy. Počul som, že veľa ľudí si nechce dať robiť test na covid, pretože v skutočnosti ide o plán okultnej moci, ktorá umožňuje takto poškodiť testovaným „membrány“ mozgu. Iní sú presvedčení, že táto „moc“ sa nenápadne pokúša robiť hromadné testy, s cieľom zaočkovať vírus do nosa tých, ktorí si test dajú robiť. Ďalší sa trasú pri predstave ďalšieho lockdownu a šíria správu, že vírus neexistuje, že nedošlo k žiadnym úmrtiam alebo že čísla sú vždy nafúknuté tou istou „mocou“, ktorú sami legitimovali svojím volebným hlasom.

Akékoľvek kroky, ktoré vláda urobí, nikdy nebudú ocenené, pretože nezohľadňujú individuálne potreby všetkých. Ak zatvoríme krajinu, pomrieme kvôli ekonomike. Ak necháme krajinu otvorenú, pomrieme na koronavírus či na byrokratickú neefektívnosť alebo nedostatočnosť systému verejného zdravotníctva. Ak sa v niektorých štátoch uvažuje o masovom testovaní, zdravotnícke korporácie a politické loby bojkotujú akýkoľvek pokus tohto druhu, čo vedie k vytvoreniu nielen politickej, ale predovšetkým sociálnej nestability, dúfajúc tak v ochranu svojich korporatívnych pozícií; alebo v získanie možnosti nových volieb aby prevzali „moc“; alebo aby všeobecný chaos viedol k oslave a konzumácii sna anarchistov o individualizme za každú cenu, ktorý hovorí: „Som sám pre seba zákonom a nikto mi nemôže povedať, čo mám robiť“.


—

Vládne zmätok a neistota, pretože nikdy nevieš, čo je pravda

Podľa prevládajúceho kultúrneho trendu má každý „právo“ povedať, ako by malo všetko fungovať. A mnohí to robia! Vládne zmätok a neistota, pretože človek nikdy nepozná skutočnú pravdu. Semeno pochybností je v hlave mnohých: vždy existuje možnosť, že je nejaká skrytá pravda, ktorá môže byť tiež pravdepodobná, ale nikdy nie je preukázateľná v absolútnom zmysle. Na internete a všeobecne v médiách sa dá nájsť všetko aj opak všetkého. Ak chceš vedieť, čo je pravda a čo nie, nemáš k dispozícii validované nástroje, ktoré by informovali o objektívnej „pravdivosti“ faktov. Aká tragédia! Najmenej dostupným tovarom na svete je ako vždy PRAVDA! „My nešťastní!“ Kto nás vyslobodí z tejto systematickej nevedomosti? “

Toto by mohlo byť volanie ľudí, ktorí dnes patria svetu. Je to podobné volaniu, ktoré apoštol Pavol pozdvihol k nebu v Liste Rimanom 7:24, lenže on volal po oslobodení od tela hriechu a moci „telesnosti“. Celkom iný príbeh.

Národniari sa odvolávajú na národnú zvrchovanosť ako na riešenie všetkého, mysliac možno, že keby sme boli „zvrchovaní“, všetko by dobre dopadlo. Proeurópania sa dovolávajú posilnenia Únie, akoby to bol všeliek na všetky choroby, a to aj napriek evidentným chorým plodom, ktoré priniesla. Popierači/negacionisti sú proti maskám, proti dodržiavaniu sociálneho odstupu, proti dezinfekčným prostriedkom, proti očkovacím látkam, proti zákazu vychádzania, proti hromadným testom vykonaným s cieľom zabrániť lockdownu a proti lockdownom robeným kvôli nedostatku hromadného testovania.

Konšpiracionisti sa domnievajú, že existuje vyšší tajný plán na implantovanie „čipov“ do našich tiel pomocou vakcín Covid-19; niektorí ďalší sa obávajú, že ide o doplnok k „5G“, ktorý nás bude môcť ovládať emocionálne a myšlienkovo ​​prostredníctvom čipov; ešte iní dodávajú, že to určite bude možné, ale vďaka „chemtrails“, vďaka ktorým sme identifikovateľní cez „5G“. Iní sa domnievajú, že vírus je novou smrtiacou zbraňou, s ktorou sa dobrovoľne vedie tretia svetová vojna; alebo že všetci (mocní) sa dohodli na znížení svetovej populácie. A čo ak je to všetko pravda? Čo ak majú pravdu? Kto to môže vedieť? A tu hľa, v hĺbke duše, mnohí dúfajú, že príde nejaký silný muž, ktorý všetkých zachráni pred touto katastrofou, odhalí zlé úmysly a zabezpečí víťazstvo sociálneho dobra. Akoby keď v minulosti boli pri vláde takíto mocní muži, dobro naozaj triumfovalo!

Zdá sa, že v zajatí najväčšej ilúzie všemohúcnosti v dejinách si svet začína uvedomovať, že je úplne bezmocný. Kolektívne vedomie si čoraz viac uvedomuje, že je pod mocou niečoho zlého, z čoho niet východiska: uprostred pandémií, hladomoru, vojen, terorizmu, zemetrasení a cunami, falošní mesiáši a falošní proroci dneška ťahajú za nitky moci a informácií, využívajúc zneistenie/straty spôsobené zlom, ktoré sa samo udržuje aj obnovuje.

Systémy dávajú “to najlepšie zo seba“

Nevieme či vedome či nevedome (sú to totiž reálne situácie, ktoré sa nikdy predtým nevyskytli a je teoreticky ťažké vedieť, čo robiť pri riešení tohto druhu núdze), ale politika v skutočnosti dávkuje množstvo “kyslíka”, ktoré sa má uvolniť pre individuálne slobody, čo má za následok, že raz produkuje vzburu (rebéliu), inokedy pokoj. Striedanie sa raz poskytnutia a raz odňatia slobody, vychováva jednotlivcov k závislosti na moci, ktorá spravuje ich slobody, a teda aj k tomu, že túto moc poslúchajú kvôli vlastnému pohodliu a potrebe prežiť.

Ekonomika kričí pod balvanom limitov, najmä keď nie sú robené cielene ale bez rozdielu/generalizovane. Kto nič nemá, už nedokáže ani pozdvihnúť hlavu. O čo viac slabých a chudobných zmizne, o to viac sa tí, ktorí majú veľa, prestanú zaoberať tým, že by sa o nich mali postarať. Záverom je, že bude stále menej a menej ľudí, ktorí sa delia o “tortu” blahobytu.

Kultúra prekonala všetky ostatné systémy a teraz dosiahla úroveň „slobody“, z ktorej už možno niet návratu: sloboda potratov, sloboda voľby pohlavia, sloboda manželstiev osôb rovnakého pohlavia, sloboda adopcie transsexuálnymi a pármi rovnakého pohlavia, sloboda byť zabitý zdravotným systémom eutanáziou alebo asistovanou samovraždou … Ako je prirodzené pre pozemské záležitosti, zákony len nasledujú cestu kultúry, ktorá už vyformovala modus vivendi ľudí. Môžno preto očakávať, že zákony v podstate len ratifikujú to, čo už kultúra dávnejšie obsahuje/zahrňuje.

Nakoniec aj náboženstvo akoby dopĺňa kruh: každý v mene svojho vlastného boha sa dovoláva slobody modliť sa spolu, stačí, že sa to robí v mene univerzálnej lásky a bratstva. Čo sú témy vzácne pre svet, pre jeho rôzne „bratstvá“ a „filantropické“ spolky. Navyše ich čoraz viac zdieľajú aj početné kresťanské kruhy, ktoré už dávno prijali ako tolerovateľné, ak nie dokonca normálne, niektoré hodnoty prevládajúce vo svete. Hodnoty ako láska k peniazom, manipulácia so svedomím a vôľou, potraty, homosexualita a zväzky medzi homosexuálmi, pedofília, medzinárodné finančné podvody, krádež peňazí určených pre chudobných atď. To všetko, veľmi často s požehnaním skrze príklad tých, ktorí „velia“ alebo „vedú“.


—

Pohľad na kresťanstvo

Čo by sme ako kresťania mali robiť, pokiaľ ide o zákony obmedzujúce naše slobody.

Časy sú skutočne chúlostivé, zmätené a ťažké. Žijúc vo svete, je ľahké začať zmýšľať a cítiť ako vo svete a riskovať tak, že vstúpime do mentality svetského prístupu k rôznym životným situáciám.

Ako kresťania si môžeme položiť otázku, čo je správne robiť v súvislosti so zákonmi obmedzujúcimi naše slobody. Inými slovami, je správne ako veriaci rebelovať proti „represívnym“ zákonom, protestovať alebo sa sťažovať na vládu? Je správne demonštrovať na námestiach alebo vždy nesúhlasiť a to bez ohľadu na čokoľvek? Alebo náš nový život občanov Božieho kráľovstva naznačuje, schvaľuje a nasleduje iné cesty?

Je to otázka, ktorá sa týka morálnej oblasti, nie politicko-sociálno-ekonomicko-náboženskej.

Ponúkam niekoľko svojich úvah v tejto súvislosti, ktoré dozreli, keď v rôznych častiach sveta niektorí kresťania vnímali ako správne dať počuť svoj hlas v podobe občianskeho protestu. Napríklad v nedávnej dobe došlo k tomu, že dokonca aj niektorí trendoví/poprední/známi veriaci zaujali určité pozície vyzívajúce členov svojich cirkví, aby sa vzbúrili proti niektorým zákonom (prijatým v čase mimoriadnej situácie Covid-19), ktoré považovali za nespravodlivé. Tvrdia, že tieto zákony potláčajú náboženské slobody cirkvi, civilne zaručené ústavou. Nasledovali dokonca aj právne procesy pred súdom, kde si niektoré cirkvi nárokujú svoje právo zhromažďovať sa a chváliť Boha a spievať bez rúška.


—

K rozšíreniu celkového pohľadu na navrhovanú otázku nám môžu pomôcť aj dejiny

Kresťania boli známi ako vzorní občania, ktorí rešpektovali zavedené civilné autority a zákony, a to už v staroveku aj napriek ich prenasledovaniu v priebehu už prvých storočí.

Napríklad list Diognetovi, ktorý bol napísaný pravdepodobne v druhej polovici 2. storočia nášho letopočtu, sa o tom zmieňuje:„Kresťanov nemožno odlišovať od ostatných ľudí ani podľa regiónu, ani podľa hlasu, ani podľa zvykov. V skutočnosti neobývajú svoje vlastné mestá, nepoužívajú iný žargón ani nevedú špeciálny život. Ich doktrína nie je v objavení názorov meniacich sa ľudí, ani sa nedržia nejakého ľudského filozofického prúdu, ako to robia ostatní. Žijú v gréckych a barbarských mestách, kde sa každému pritrafilo, a prispôsobujú sa miestnym zvyklostiam v obliekaní, jedle a vo všetkom ostatnom, pričom ale svedčia o spôsobe spoločenského života, ktorý je obdivuhodný a nepochybne paradoxný. Žijú vo svojej domovine, ale ako cudzinci; podieľajú sa na všetkom ako občania a od všetkého sú oddelení ako cudzinci. Každá cudzia krajina je ich krajinou a každá ich krajina je pre nich cudzia. Uzatvárajú manželstvá ako všetci ostatní a majú deti, ale novorodencov nevyhadzujú. Dávajú do spoločného jedlo, ale nie lôžko/posteľ. Sú v tele, ale nežijú podľa tela. Prebývajú na zemi, ale svoje občianstvo majú v nebi. Podriaďujú sa stanoveným zákonom a svojím životom zákony aj presahujú. Milujú všetkých a všetci ich prenasledujú. Nepoznajú ich, ale sú odsudzovaní. Sú zabíjaní a znovu ožijú. Sú chudobní a mnohých obohacujú. Chýba im všetko a všetkého majú hojnosť. Je nimi opovrhované a v opovrhnutí majú slávu. Sú osočovaní a sú tiež vyhlásení za spravodlivých. Urážajú ich a oni žehnajú; je s nimi zle zaobchádzané a oni prejavujú úctu. Keď konajú dobro sú trestaní ako zločinci; aj v odsúdení sa však radujú, akoby prijali život. Židia proti nim bojujú ako proti cudzincom, Gréci ich prenasledujú a tí, ktorí ich nenávidia, nevedia ani povedať dôvod svojej nenávisti. “

Kresťania v prvých storočiach boli preto známi okrem iného ako tí, ktorí poslúchajú stanovené zákony. Z histórie tiež vieme, že potvrdzovali svoju lojalitu voči štátu, dokonca aj počas prenasledovania v Ríme, a hlásali sa za dobrých občanov. Rovnako ako Pavol, ktorý si uvedomoval výhody, ktoré mu prinášalo rímske občianstvo, vyhlásil, že je odhodlaný nebúriť sa proti menej príjemným aspektom poslušnosti zákonu a uviedol: „Ak budem uznaný vinným a spácham niečo, čo si zaslúži smrť, neodmietam ju podstúpiť.“

Radikálne odmietnutie občianskej neposlušnosti sa prejavilo najmä v oblasti platenia daní, ktoré kresťania dôsledne dodržiavali, podľa slávneho predpisu dávania „cisárovi, čo je cisárovo“. Stále však zostával problém toho, že kresťania odmietali sláviť kult cisára, ako to robili ich pohanskí spoluobčania. Toto odmietnutie bolo v skutočnosti príčinou väčšiny prenasledovaní voči nim.

Historicky je tu vymedzené prvé špecifikum: kresťan môže morálne, a teda musí, neposlúchnuť štátny zákon, ak mu tento zákon prikazuje modlárske správanie. Druhé špecifikum nachádzame tiež v prípadoch uvedených v Skutkoch 4 a 5, keď apoštoli odmietli riadiť sa príkazom nekázať alebo neučiť v mene Ježiša, ktorý im dalo Sinedrium. Tento príkaz totiž objektívne porušoval to, čo im povedal Pán a čo je uvedené najmä v Matúšovi 28, Marekovi 16 a Skutkoch 1.

Niektorí by teraz mohli namietať, že podobnú situáciu možno nájsť v modernej Číne, kde sa takzvané „podzemné“ cirkvi (tie, ktoré nie sú zotročené alebo ovládané komunistickou politickou mocou) stretávajú v tajnosti, takže „oprávnene“ porušujú zákon, ktorý im zakazuje stretávať sa; toto, ako vieme, sa deje aj v Iráne, ako aj v iných krajinách. To znamená, že by sa dalo tvrdiť, že ak je cirkev obmedzená vo svojej „slobode“ zhromažďovať sa, jej členovia robia dobre ak nedodržiavajú zákony, ktoré takýto zákaz ukladajú, a zhromaždia sa tak či tak, pretože by inak porušovali Boží zákon (o tomto aspekte bude reč neskôr.) ). Týmto sa zdôvodňuje dnešné pozvanie mnohých cirkví na účasť na komunitných stretnutiach, a to aj napriek zákonnému zákazu v tomto ohľade.

Pri tejto námietke by sa mohla aplikovať právna úvaha, že súčasný zákaz stretávania sa (s výnimkou, ak sú dodržané určité zdravotné predpisy) je re ipsa dočasný, výnimočný a diktovaný potrebami ochrany verejného zdravia. Vo vyššie uvedených prípadoch je naopak motiváciou zákonov, ktoré obmedzujú slobody kresťanov, zákázať uctievanie Boha celkovo (Čína) alebo uctievanie iného boha ako je boh štátu (Irán) s následným prenasledovaním, dokonca až po smrť tých, ktorí budú odhalení.


—

Veľký klam vzbury odôvodnený potrebou spravodlivosti

Chýbanie nádeje je charakteristické pre zármutok trápiaci väčšinu tohto sveta, ktorí si uvedomujú, že niet úniku a že sa čoraz viac podriaďujú zlým úmyslom nejakej deštruktívnej sily, ktorá je pre nich neurčitá a dokonca nedefinovateľná. Vieme, že to nie je nejaká sila, ale diabol.

Je užitočné vidieť, že keď dôjde k uvedomeniu si vlastnej situácie, znamená to, že to je ten okamih, v ktorom sa človek buď zmení, alebo bude pokračovať tou istou cestou, po ktorej už kráča. Inými slovami, ak si spoločnosť uvedomuje svoje zúfalstvo, môžu existovať dva spôsoby: buď jej členovia jednotlivo vymenia „svet“, alebo sú predurčení na to, aby dopadli ako obyčajná myš v spoločnosti, ktorej súčasťou zostali. A vymeniť svet znamená vstúpiť pod nebeskú vládu, pod Božie kráľovstvo, pretože pozemský svet neponúka žiadne iné riešenie, než implodovať do svojho inherentného/vlastného zla.

Toto je vážna vec. Ponuka je narodiť sa znovu. Na tomto istom návrhu sa akoby potkol aj Nikodém, hoci mu malo byť jasné, že neexistuje žiadny iný spôsob, ako vstúpiť do Božieho kráľovstva. Je hmatateľné, že aj mnohí kresťania, z ktorých niektorí sú iba tradiční, sú tiež stratení, zmätení a dokonca rozhorčení. A pravdepodobne riskujú, že nakoniec budú uvažovať, že jedinou možnou reakciou je začať obhajovať vlastné názory, tradície a práva. Toto však nakoniec skončí vo víre rebélie, ktorá vyživuje osobnú spravodlivosť, z ktorej si potom samotná rebélia čerpá silu.


—

Je za tým veľký podvod. Pokúsim sa to vysvetliť.

Mnoho ľudí nevidí, čo je zlé na tom pridať sa k demonštrantom, ktorí na námestiach skutočne a/alebo inštrumentálne kričia „slobodu! slobodu! “. Veď je pravda, že ich sloboda bola vážne obmedzená. Je koniec koncov pravda, že pandémii bolo možné čeliť mnohými inými spôsobmi. Je koniec koncov pravda, že mocní zostávajú v palácoch a prijímajú čudné zákony bez toho, aby niečo riskovali. Veď svoj plat oni majú zaručený! Okrem toho vieme, že vlády tohto sveta sú zlé.

Položme si však spontánne niektoré otázky: môže byť človek verný miernemu a pokornému Ježišovi a zároveň prijímať myšlienku občianskej neposlušnosti ako legitímnu, či dokonca ju aj praktizovať? Nie je to rozpor v samotných pojmoch? Nie je to tak, že keď sa rozhodneme žiť nasledujúc čistotu nášho nového života, toho večného, a zažívame dôverný vzťah s Bohom, už nebudeme môcť konať nejednoznačne alebo protichodne, viac než ambivalentne, pretože naše obnovené svedomie by nám to nedovolilo?

V skutočnosti nám to hovorí Písmo a Duch Svätý to potvrdzuje v našom svedomí: keď sme súčasťou nebeského kráľovstva, už sa nemôžeme búriť proti ustanoveným autoritám na zemi. Nemôžeme praktizovať ani nijakú občiansku neposlušnosť. Veď žijeme na zemi ako občania nebeského kráľovstva. Vieme, čo to znamaná mať kráľa. Vyžaduje to poslušnosť v dôvere a synovské vydanie sa. Je preto prirodzené, že s miernosťou nasledujeme tých, ktorí majú autoritu na zemi. V skutočnosti sa už ani nemôžeme cítiť ukrátení v našich pozemských občianskych očakávaniach. Napokon, v kráľovstve máme iba výsady/privilégiá a už v nás nie je sklon myslieť si, že my predsa máme právo vyžadovať od autorít čokoľvek.

Tí, ktorí ešte nie sú súčasťou Božieho kráľovstva, tento referenčný rámec nemajú, takže maximum, čo môžu urobiť, ak sú v dobrej viere, je protestovať a očakávať, že vzbura privedie vládcov k zmene. Ak naopak, nie sú v dobrej viere/nemajú dobré úmysly, ale vykonávajú činnosti určené na destabilizáciu spoločnosti a verejného poriadku, stanú sa súčasťou vážnej manipulatívnej činnosti, ktorá sa niekedy stáva aj násilnou a vandalskou. Nech je to akokoľvek, v oboch prípadoch máme do činenia s ľuďmi, ktorí, žiaľ, nemajú ani riešenie, ani nádej.

Vráťme sa k tomu „čo je na tom zlého?“. Mnohí sa cítili nespravodlivo zbavení svojich práv, ďalší boli vážne ohrození údajnými katastrofami spôsobenými nekompetentnou vládou, ďalší boli pobúrení z manévrov zameraných na zničenie ekonomiky, či práce vo všeobecnosti, rodinných úspor, minimálneho životného minima … a sociálny a zdravotný stav je skutočne kritický!

Napokon, tí, ktorí sa hnevajú na svetový systém a kritizujú a odsudzujú kohokoľvek kto má právomoci vo sfére verejného rozhodovania alebo exekutívy, si myslia: „Nie je snáď legitímne, či až našou povinnosťou, pretože je to morálne správne, aby ste vyjadrili svoj hnev z rozhorčenia kvôli limitácii osobnej slobody, ktorú zaviedli predpismi anti-Covid-19?”

Keďže takéto ustanovenia boli a sú svojou povahou dočasné a výnimočné, mohli by sme sa dostať až k takémuto paradoxu: ak by kresťania protestovali alebo sa búrili proti ustanoveným autoritám, nakoniec by sa ocitli v situácii, kde obraňujú hodnotový systém, a teda sa stávajú spojencami alebo členmi inštrumentalizovaných politických skupín, ktoré sú proti všetkému a všetkým, len aby násilím ničili a dostali to, čo chcú (zmeniť vládu, poraziť parlamentnú väčšinu atď.); alternatívne by sa ocitli spolu s tými, ktorí sú naozaj zúfalí, pretože stratili alebo riskujú stratu práce, zdravia a vzťahov ale nepoznajú Pána Ježiša ako riešenie pre všetky svoje potreby, či silu pre čelenie životu. Z takéhoto bodu je potom už len na krok k schvaľovaniu, praktizovaniu a dokonca podnecovaniu občianskej neposlušnosti, to znamená k neposlúchaniu platných zákonov a ospravedlňovania vlastného správania tým, že boli porušené ich práva.

Spoločnosť v podstate manifestuje svoju nedôveru v inštitúcie a v konanie legitímne zostavených vlád bez ohľadu na ich politickú farbu. Pocity strachu, ohrozenia a hnevu sa už rozšírili. Chudoba je naliehavá a tentoraz nielen medzi ľuďmi, ktorí už boli chudobní, ale aj takpovediac v strednej triede, ktorá sa pred Covid-19 mala dobre alebo celkom dobre.

Sociálne skupiny sveta majú svoj vlastný spôsob vyjadrenia nesúhlasu: protestujú a neposlúchajú, morálne legitimizujú svoju vzburu rozhorčením nad porušením svojich práv. Ale môže toto byť charakteristika Ježišových učeníkov?

Ako verní Ježišovi učeníci, ako by sme sa mohli zachovať v takejto situácii? Protestovať na ulici, v médiách, z kazateľníc a v inštitúciách, ku ktorým máme prístup? Nech štát počuje náš hlas, aby sme im dali vedieť, že máme ústavné právo stretávať sa, a teda, covid necovid, nikto nám v tom nemôže zabrániť? Hovoriť zle o vláde, medzi sebou aj s ostatnými, sťažovať sa na spôsob rozhodovania a vedenia vlády vo všetkom? Pridať sa k hodnotám občianskych neposlušníkov, popieračov, tých, ktorí sú proti lockdownu, proti rúškam, proti dodržiavaniu odstupu, proti testovaniu, proti vakcínam, proti všetkému?

Naozaj sociálne rozhorčenie morálne ospravedlňuje občiansku neposlušnosť Ježišovho učeníka, dôveryhodného člena jeho intímneho a verného spoločenstva na zemi (cirkvi)?

Verím, že kresťan hľadá odpoveď na túto, rovnako ako na každú inú morálnu otázku, v Božom slove. Aby sme sa pokúsili zorientovať a tiež pomohli iným zorientovať sa, vydáme sa teda na krátku cestu Písmom.

—

Ježišove priority

Začnem od prvej všeobecnej úvahy. Ježiš povedal, že na dosiahnutie pokoja sa jeho ľudia budú musieť učiť od neho, ktorý bol mierny/tichý a pokorný srdcom (Matúš 11, 28–30). Pokora a miernosť sú teda ľudské cnosti, ktoré prejavuje Pán a ktoré sú povolaní rozvíjať aj jeho učeníci, kultivujúc si ich vo svojich srdciach. Ich správanie v spoločnosti sa bude teda odvíjať od tohto. Ježiš jasne naznačil, že pokorní, mierni/tichí a prenasledovaní za spravodlivosť sú tí, ktorí podľa jeho zákonov budú vlastniť nebeské kráľovstvo a zdedia zem (Matúš 5, 3 do 10). V skutočnosti pre Ježiša priority, na ktorých spočíva existencia a samotný život jeho verných, sú hľadanie, prijatie, pochopenie a dosiahnutie kráľovstva a spravodlivosti Božej (Matúš 6,33).

Mimochodom, Pavol objasnil, že naopak, hľadanie pozemskej spravodlivosti skrze zákony a súdy je pre verných Mesiáša niečo nevhodné, ba až „hanebné“. V skutočnosti apoštol píše, že: „Kto z vás sa odváži, keď má s iným spor, súdiť sa pred nespravodlivými, a nie pred svätými?!…. Ale brat s bratom sa súdi – a to pred neveriacimi?! Už vôbec to je u vás chyba, že sa súdite medzi sebou. Prečo radšej nestrpíte krivdu? Prečo radšej neznesiete škodu? Ale vy krivdíte a škodíte, a to bratom! Neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva? (1 Korinťanom 6, 1-9)“.

Okrem širšieho aplikačného kontextu citátu je tu vyjadrený všeobecný princíp príslušiaci iba pokornému a miernemu/tichému charakteru, o ktorom Ježiš hovoril: učeník, ktorý by zamýšľal snažiť sa o uspokojenie svojho vlastného práva (o to viac, ak voči „bratovi“) pred občianskymi alebo dokonca náboženskými autoritami, nech to určite zanechá, nech radšej strpí krivdu, či aj nejakú škodu. Podľa Pavla je to práve snaha o dosiahnutie uspokojenia svojich vlastných občianskych práv, ktorá sa stáva neprávosťou alebo škodou, už pre samotnú skutočnosť, že sa ich človek dovoláva.

Inými slovami, je to hľadanie, ak nie až triumf, osobnej spravodlivosti, čo nás robí nespravodlivými, v protiklade s Božou spravodlivosťou, ktorú nás Ježiš vyzýva hľadať, aj za cenu, že by sme kvôli tomu strpeli prenasledovanie. Sám Pavol dokonca prišiel Filipanom odporúčať, aby ich miernosť bola známa všetkým ľuďom, pretože Pán je blízko (Filipanom 4,5).

Na záver tejto úvodnej úvahy je teda možné v našom konkrétnom prípade zhrnúť, že pokora a miernosť spočívajú v tom, že dáme prednosť aj utrpeniu zla alebo ujmy, radšej než  by sme mali uspokojiť našu túžbu po osobnej spravodlivosti a uznaní občianskych práv.

Veď vieme, že náš život a všetko, čo k životu potrebujeme, závisí výlučne od zvrchovanej dobroty a pôsobenia Božieho na zemi (Matúš 6, 25–34).


—

Učeník Pána a ustanovené civilné autority

Čo robiť teda v prípade, keď dôjde k tomu, že považujeme naše právo za porušené práve politickou triedou a vládou, ktorú vnímame ako neschopnú, nemotornú alebo „zapredanú“, čí zlomyseľnú, hoci sú demokraticky pri moci na základe našej vlastnej voľby? Je morálne správne považovať civilné orgány za hodné rebélie pre ich údajnú neschopnosť alebo neveru? Čo ak vláda prijme opatrenia obmedzujúce naše slobody, aj keď len dočasne, pre ochranu vyššieho dobra, ako je napríklad verejné zdravie? Je vtedy morálne správne oponovať, protestovať alebo dokonca neposlúchnuť, dovolávajúc sa „spravodlivosti“?

Prečítajme si, čo si o tom myslí Duch Svätý, ktorý inšpiroval Pavla a Petra pri písaní nasledujúcich pasáží:

Rimanom 13,1-7

1 Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. 2 Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku. A tí, čo sa protivia, sami si privolávajú odsúdenie. 3 Lebo vladárov sa nemusí báť ten, kto robí dobre, ale ten, kto robí zle. Chceš sa nebáť moci? Rob dobre a dostaneš od nej pochvalu. 4 Veď ona je Božou služobníčkou pre tvoje dobro. Ale ak robíš zle, potom sa boj, lebo nie nadarmo nosí meč; je Božou služobníčkou, vykonávateľkou hnevu na tom, kto robí zle. 5 Preto sa treba podriadiť, a nielen zo strachu pred hnevom, ale aj kvôli svedomiu. 6 Preto platíte aj dane, lebo tí, čo ich vyžadujú, sú Boží služobníci. 7 Dávajte každému, čo ste dlžní: komu daň, tomu daň, komu clo, tomu clo, komu bázeň, tomu bázeň, komu česť, tomu česť.

1Timotejovi 2,1-4

1 Predovšetkým teda žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí, 2 za kráľov i za všetkých, čo sú na vyšších miestach, aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom vo všetkej nábožnosti a mravnej čistote. 3 Toto je dobré a milé pred Bohom, naším Spasiteľom, 4 ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu..

Títovi 3,1-2

1 Pripomínaj im, aby sa podriaďovali panovníkom a vrchnostiam, aby ich poslúchali a boli pripravení na každý dobrý skutok. 2 Nech nikoho nepotupujú a nech nie sú hašteriví, nech sú mierni a prejavujú všemožnú vľúdnosť všetkým ľuďom.

1Petrov 2,13-17

13 Kvôli Pánovi sa podriaďujte každej ľudskej ustanovizni: či už kráľovi ako najvyššiemu, 14 alebo miestodržiteľom ako tým, ktorých on posiela trestať zločincov a chváliť dobrých. 15 Lebo to je Božia vôľa, aby ste robili dobre, a tak umlčali nevedomosť nerozumných ľudí, 16 ako slobodní, ale nie takí, čo slobodu majú za prikrývku zloby, ale ako Boží služobníci. 17 Všetkých si ctite, bratov milujte, Boha sa bojte, kráľa si vážte

Vnútorný limit/hranica podriadenia sa zavedeným civilným autoritám

Občianska neposlušnosť veriaceho je ospravedlniteľná iba vtedy, ak by dodržiavanie zákonov štátu, v ktorom žije, vyžadovalo od neho neposlušnosť voči Bohu; k tomu by napríklad došlo, ak by bol veriaci lekár nútený robiť umelé prerušenie tehotenstva, alebo ak by mali veriaci zakázané hovoriť alebo učiť v mene Ježiša. Naopak, akýkoľvek iný „kresťanský“ prejav občianskej neposlušnosti nie je morálne prípustný, pretože jeho motivácia by bola nevyhnutne a vo svojej podstate automaticky sebecká. V skutočnosti by totiž slúžila iba na ochranu alebo presadzovanie súkromných práv a záujmov jednotlivcov alebo sociálnych, náboženských či etnických menšín, a to na úkor celej spoločnosti alebo proti ustanovenej vláde.

Pozrime sa na konkrétny prípad neposlušnosti a protestov, ktoré prejavili niektorí kresťania v období Covid-19 proti opatreniam obmedzujúcim osobné slobody a prijatým na ochranu potrieb verejného zdravia. V skutočnosti, odvolávajúc sa na ústavu ich pozemskej krajiny ako aj ústavu ich údajnej nebeskej krajiny, považujú svoju občiansku neposlušnosť za morálne oprávnenú/zákonnú na základe niektorých dôvodov, ako napríklad:

– ústava uznáva slobodu zhromažďovania a slobodu náboženského vyznania;

– Biblia vyžaduje, aby sa kresťania združovali/stretávali. V tejto súvislosti citujú 1 Korinťanom 14, 26, kde v skutočnosti vyzýva, aby, „keď sa zídu“, robili všetko na budovanie. Tu je centrom exhortácie pozvanie na budovanie, nie povinnosť stretnúť sa sama o sebe. Na druhej strane je tiež zrejmé, že krok je zameraný na riešenie miestneho pastoračného problému: keď sa stretávali, dochádzalo k neporiadku a márnivosti;

– Biblia prikazuje kresťanom, aby neopúšťali cirkevné zhromaždenia, a v tejto súvislosti sa cituje Hebrejom 10, 24-25. Cieľom tejto pasáže ale nie je rešpektovanie príkazu stretnúť sa, ale skôr výzva na riešenie pastoračného problému komunity, ktorej je list určený a spočívajúci v tom, že niektorí zvykli zanedbávať stretnutia komunity, hoci mali možnosť zúčastniť sa;

– v dôsledku toho sa tiež tvrdí, že je morálne správne nerešpektovať normy, ktoré obmedzujú ústavou zaručené právo usporadúvať náboženské stretnutia. Uplatňovanie tohto práva v skutočnosti predstavuje poslušnosť Bohu, pri jeho nerešpektovaní by sme sa búrili voči Bohu.

Toto stanovisko je napríklad podporované na základe dvoch udalostí vyrozprávaných v Skutkoch apoštolov

V Skutkoch 4 potom, čo Peter uzdravil chromého pri dverách chrámu zvaných „Krásne“, prehovoril k ľuďom. Prišli kňazi, predstavený chrámu a niektorí Saduceji, boli rozhorčení, pretože učeníci učili a ohlasovali ľudu v Ježišovi vzkriesenie z mŕtvych, a tak zajali Petra a Jána a uväznili ich. Na druhý deň sa stretli s veľkňazom Annášom, Kaifáš, Ján, Alexander a všetci, čo boli z veľkňazského rodu, priviedli pred nich Petra a Jána a vypytovali sa ich na uzdravenie chromého. Peter potom plný Ducha Svätého otvorene povedal, že ten človek bol uzdravený v mene Ježiša Krista, ktorého ukrižovali práve oni, ktorí ho teraz obviňujú, ale že Boh Ježiša vzkriesil z mŕtvych. Na to mu potom títo prikázali, aby nehovoril a už vôbec neučil v mene Ježiša.

Peter a Ján im však odpovedali: „Posúďte, či je správne pred Bohom vás poslúchať viac ako Boha; lebo my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli.“ Keď ich prepustili, šli povedať, čo sa stalo aj ostatným bratom, s ktorými sa potom jednomyseľne modlili: miesto, kde sa zhromaždili, sa zatriaslo, všetci boli naplnení Duchom Svätým a smelo ohlasovali Božie slovo.

V Skutkoch 5, po príbehu Ananiáša a Zafiry a po mnohých zázrakoch, ktoré sa udiali rukami apoštolov, ich veľkňaz a saduceji plní závisti uväznili, ale počas noci ich Pánov anjel vyslobodil a povedal im, aby sa vrátili do chrámu kázať. A tak aj urobili. Potom boli opäť zatknutí a postavení pred Sinedrium, obvinení z toho, že prestúpili príkaz, ktorý už dali Petrovi a Jánovi v Skutkoch 4. Ale Peter a ostatní apoštoli im odpovedali: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí“ a začali s nimi hovoriť o Ježišovi. Na to ich chceli evidentne vyprovokovaní členovia Sinedria plní hnevu zabiť, ale vďaka zásahu farizeja Gamaiela, člena Sinedria, boli apoštoli opäť prepustení s opakovaným príkazom nehovoriť v mene Ježiša. Avšak tento príkaz znova nerešpektovali a naďalej učili a ohlasovali, že Ježiš je Mesiáš.

Biblia určite ponúka mnoho ďalších príbehov spravodlivých ľudí, ktorí odmietli poprieť Boha a jeho prikázania a preto neposlúchli „kráľovské“ dekréty babylonského kráľa či Dáriusa, medského a perzského kráľa. Pomyslime na troch mladíkov, ktorých kráľ Nabuchodonozor hodil do ohnivej pece, pretože odmietli uctievať sochu, ktorá ho predstavovala. Títo traja sa nesnažili oslobodiť od nespravodlivého rozsudku, ale kráľovi povedali, že ich Boh ich vyslobodí a že aj keby sa tak nestalo, nikdy neporušia 1. a 2. prikázanie Yah. A tak oheň nespálil troch mladíkov, ale tých, ktorí ich hodili do pece (Daniel 3).

A čo Daniel, keď skončil v jame levovej za to, že sa modlil k svojmu Bohu namiesto toho, aby poslúchol kráľovský dekrét, ktorý mu to zakazoval, a prikazoval obracať žiadosti a modlitby len na kráľa Dária? Tento dekrét bol prijatý naliehaním niektorých vodcov krajiny, ktorí závideli Danielovi. Keď Daniela hodili do jamy, nepovedal ani slovo. Nenaznačil nijaký pokus o obranu. Avšak zázrakom levy neroztrhali na kúsky Daniela, ale až jeho žalobcov, ktorí boli na príkaz kráľa potom hodení do jamy k levom (Daniel 6).

Vo všetkých týchto veľkých príbehoch ich protagonisti odmietli poslúchať ľudí namiesto Boha, pretože by inak porušili Pánove príkazy. Ale nikto z nich sa nebúril proti ustanovenej pozemskej autorite. Svoju obranu a spásu zverili Bohu, ktorému slúžili a očakávali jeho mocný zásah. Peter bol pri odpovediach naplnený Duchom Svätým, anjel otvoril väzenie apoštolom, v ohni s tromi mladíkmi bol videný štvrtý muž (podobný nebeskej postave) a na Daniela sa ústa levov neotvorili.

V prvom z dvoch prípadov vyrozprávaných v knihe Skutkov apoštolov sa ostatní veriaci obmedzili na očakávanie návratu Petra a Jána. Neorganizovali protestné pochody. V mocenských palácoch nedali počuť svoje hlasy. V druhom prípade sa nikto nepokúsil dostať do Sinedria, ani k samému Gamalielovi, aby ho presvedčili postaviť sa na obranu apoštolov, prisľubujúc „politickú“ vernosť alebo hroziac vzburou. Daniel tiež nepohol ani prstom a traja mladíci z pece si povedali, že je lepšie zomrieť ako hrešiť.

Nevidím podobnosti medzi vyššie uvedenými biblickými príbehmi a súčasnými udalosťami súvisiacimi s Covid-19. Aké sú Pánove prikázania, ktoré by sme porušili, keby sme sa riadili mimoriadnymi zákonmi, ktoré sa postupne prijímajú? V čom by sme hrešili, keby sme aj nejaký čas museli vydržať bez možnosti osobne sa stretnúť s bratmi? V Skutkoch 5 boli apoštoli pred prepustením bičovaní. Oni namiesto toho, aby protestovali, že ich práva boli násilne pošliapané, odišli a natešení, že boli uznaní za hodných znášať potupu pre meno Ježiš!!

A contrariis, mohol by sa vziať za príklad Ježiš, ktorý rozhorčený poprevracal stoly peňazomencov v chráme a vyhnal všetkých obchodníkov (Ján 2 a Matúš 21).

Teda ospravedlniť „kresťanskú“ občiansku neposlušnosť, pretože aj Pán by prejavil svoj hnev z rozhorčenia, že boli porušené pravidlá chrámu a vzbúril by sa proti status quo náboženskej moci. Ale pri bližšom pohľade je evidentné, že rozhorčenie Mesiáša, ako im povedal sám Ježiš, bolo dané skutočnosťou, že obchodníci, peňazomenci a kňazi urobili z domu jeho Otca tržnicu (Ján 2,16) a brloh zlodejov. Horlivosť pre Boží dom ho prinútila konať, aby obnovil spravodlivosť Pánovu na mieste, ktoré mu bolo zasvätené (Ján 2,17 a Žalm 69,4). Kňazi mali jurisdikciu nad chrámom a diktovali pravidlá jeho fungovania. Ale oni neboli zvolení ľudom. Vybral si ich Boh, ktorý si pre svoju službu z 12 kmeňov Izraela vybral dom Léviho. A bol to sám Boh, ktorý prišiel na zem v ľudskej podobe, medzi ľuďmi a pre ľudí volaný Yeshua, ktorý svojim ustanoveným kňazom povedal, že prestúpili príkazy, ktoré dal pred časom ich predkom. Inými slovami, oni zlyhali vo svojej úlohe a hovoril k nim práve ten, ktorý im tú úlohu dal a ktorý bol pánom toho domu!

Táto paralela by preto bola dosť odvážna a neobstojí v porovnaní. V opačnom prípade by sme mali Boha považovať za predsedu vlády alebo prezidenta našej doby a Yeshuu za revolucionára, ktorý sa búri proti nespravodlivému pozemskému centru moci. Ježiš bol židovským kráľom (Ján 19,19) a v tom okamihu obnovoval svoje pravidlá vo svojom vlastnom dome uprostred svojho ľudu. Považujem za dosť nevhodné používať Ježišovo rozhorčenie ako prvok ospravedlnenia pre tých, ktorí dnes chcú „zvrátiť vládu, pravidlá …“ v mene samotného Ježiša: prevrátením/pokrivením pocitu svätého rozhorčenia Pána hrozí to, že sa začne šíriť schváľovanie osobnej spravodlivosti tých, ktorí sú podnecovaní horlivosťou za ochranu svojich občianskych práv a nie za Božiu spravodlivosť.


—

Ježiš a „nespravodlivé“ zákony

Ježiš sa ocitol v situáciách, keď mohol na sociálnu nespravodlivosť reagovať protestom alebo občianskou neposlušnosťou. Jeho príklad však išiel úplne opačným smerom.

Napríklad, keď bol v Jeruzaleme krátko predtým, ako bol zradený a zabitý, pokúsili sa ho zajať najvyšší kňazi, zákonníci a starší, ktorí v chráme boli verejne konfrontovaní a pokarhaní Yeshuom. Poslali za ním koalíciu Herodiánov a farizejov, ktorí by sa medzi sebou inak nikdy nedohodli. Herodiáni boli v skutočnosti politicky na strane a v prospech Rimanov. Namiesto toho farizeji boli v mene Boha proti Rimanom, ako k cudzím a pohanským utláčateľom.

Zjednotení spoločnou nenávisťou voči Mesiášovi, išli s cieľom nachytať ho v reči a mať tak niečo, kvôli čomu by ho mohli obviniť. “Títo prišli a povedali mu: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a neberieš ohľad na nikoho, nehľadíš na osobu človeka, ale podľa pravdy učíš Božej ceste. Slobodno platiť cisárovi daň, či nie? Máme platiť, či nemáme?“ Ale on poznal ich prefíkanosť a povedal im: „Čo ma pokúšate?! Prineste mi denár, nech sa naň pozriem!“ A oni priniesli. Spýtal sa ich: „Čí je tento obraz a nápis?“ Oni mu odpovedali: „Cisárov.“ A Ježiš im povedal: „Čo je cisárovo, dávajte cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“ I obdivovali ho.” (Marek 12, 14–17).

Je spoločensky správne platiť dane ustanovenej civilnej autorite? Je to spravodlivé, aj keď sú dane také vysoké, že robia márnou námahu tých, ktorí poctivo pracujú? Nebolo by fér neposlúchnuť a odmietnuť ich platiť? Alebo sa vyhnúť zdaneniu skrytím výnosov?

Aké aktuálne sú tieto otázky aj pre nás. Koľko kresťanov dnes možno hovorí, že ak vám vysoké dane bránia v získaní toho, na čo by ste mali mať nárok, je morálne správne neplatiť ich! Ak by to však bolo tak, občianska neposlušnosť v oblasti platenia daní (úniky, vyhýbanie sa daňovým povinnostiam atď.) by sa stala jedným zo spôsobov presadzovania práv a slobody jednotlivca proti útlaku nepriateľa, ktorým je „zlodejská“ vláda! Čo však povedal Yeshua? Potom, ako jeho inkvizítori odpovedali, koho podobizeň je na minci a aký je tam nápis, povedal: „Dajte cisárovi, čo je cisárove, a Bohu, čo je Božie.“ A farizeji a herodiáni? Jednoducho „obdivovali ho“.

Sám Pavol sa tejto témy chopil a povedal rímskym veriacim, aby boli podriadení „ustanoveným autoritám; pretože neexistuje nijaká autorita okrem Boha a tie, ktoré existujú, sú ustanovené Bohom … Preto sa treba podriadiť …. aj kvôli svedomiu. Preto platíte aj dane, lebo tí, čo ich vyžadujú, sú Boží služobníci. Dávajte každému, čo ste dlžní: komu daň, tomu daň, komu clo, tomu clo, komu bázeň, tomu bázeň, komu česť, tomu česť.“(Rimanom 13, 1-7).

Vyskytla sa aj iná situáciu, v ktorej mal Ježiš do činenia s iným poplatkom, tentokrát sa týkal chrámu. Sme v Kafarnaume. Petra oslovili muži, ktorí každý rok vyberali do chrámovej pokladne dvojdrachmu na udržiavanie kultu. Tento príspevok mal platiť každý Izraelčan vo veku nad 20 rokov. Opýtali sa Petra, či ho má ich učiteľ v úmysle zaplatiť. Peter povedal, že áno, ale „ Keď potom vošiel do domu, Ježiš ho predišiel otázkou: „Šimon, čo myslíš? Od koho vyberajú pozemskí králi poplatky a dane? Od svojich synov, či od cudzích?“ 26 On odpovedal: „Od cudzích.“ A Ježiš mu povedal: „Synovia sú teda oslobodení. 27 Ale aby sme ich nepohoršili, choď k moru, hoď udicu a rybu, ktorá sa chytí prvá, vezmi, otvor jej ústa a nájdeš statér. Vezmi ho a daj im za mňa i za seba.” (Matúš 17, 24–27).

V tomto prípade nebol zdrojom predpisu Rím a nebol ani dočasný, ale bol biblický. Daň bola splatná podľa Exodus 30, 11-16 a 38, 26 a je dobré v tejto súvislosti zvážiť niekoľko vecí:

– Rabíni boli oslobodení od platenia tejto dane, rovnako ako kňazi v Jeruzaleme. Vyberači poplatku sa vlastne pýtali, či si Ježiš bude nárokovať takúto výnimku, a ich otázka znamenala, že predtým platieval pravidelne, ako si aj Peter myslel.

– Ježiš na druhej strane uviedol, že nie je povinný platiť túto daň, a to nie preto, že by bol rabínom alebo kňazom, ale preto, že bol synom toho, komu smeroval kult, ktorý táto daň financovala. Králi skutočne nevyberajú dane od svojich detí, ale od cudzincov.

– Ježiš si však uvedomil, že je dôležité vyhnúť sa zbytočným sporom, ktoré hrozili ak by si chcel uplatniť svoje privilégium. Preto potom vyhlásil, že je ochotný zaplatiť daň, ale iba preto, aby neurazil tých, ktorí ju vyberali, nie preto, že bolo správne pýtať kráľovské dane od kráľovho syna.

– Preto Ježiš povedal, že by bolo neprimerané ísť zlým príkladom, a vyzýva Petra, aby išiel ďalej, dokonca aby aj utrpel krivdu, a ukázal tak ostatným cestu miernosti, ktorú majú nasledovať.

– Ďalej to znamenalo toto: akonáhle sme ochotní utrpieť krivdu, aby sme nespôsobili pohoršenie, zasahuje Boh a zázračne poskytuje Ježišovi peniaze potrebné na zaplatenie príspevku za Ježiša aj za Petra.

– Nedeje sa to každý deň, že niekto chytí rybu a vytiahne z jej úst mincu. Ale Ježiš dôveroval v Otcovu prozreteľnosť ohľadom zaplatenie jeho poplatku.

Ako povedal Spurgeon, slávny anglický kazateľ devätnásteho storočia: „Veľký Syn tak platí daň vybranú pre dom jeho Otca; ale uplatňuje pri tom svoju kráľovskú výsadu a vezme poldrachmu z kráľovskej pokladnice. Ako človek zaplatí, ale najskôr, ako Boh urobí to, že ryba mu prinesie drachmu v ústach“.

Znovu znejú slová Pavla napísané v liste Rimanom, kde pripomína rímskym veriacim, že Boh chce, aby sa každému platilo to, čo mu patrí podľa zákona. Rovnako ako znejú jeho slová, keď na základe princípu, ktorý použil Ježiš v epizóde príspevku pre chrám, pripomína členom korintskej cirkvi, aby nedávali dôvod na pohoršenie ani Židom, ani Grékom, ani Božej cirkvi. Sám Pavol o sebe hovorí, že sa chce páčiť všetkým vo všetkom a nehľadá, čo jemu vyhovuje, ale čo osoží mnohým, aby boli spasení (podľa 1 Korinťanom 10,32-33).

—

U Ježišovho učeníka nie je priestor pre osobnú spravodlivosť

Je zrejmé, že tu neexistuje priestor pre osobnú spravodlivosť. Nie je priestor na domáhanie sa vlastných práv. Radšej strpieť krivdu, ako byť zlým príkladom.

Chcem spomenúť ešte ďalšiu epizódu, v ktorej je možné oceniť pokorný a mierny prístup verných Mesiáša. Je to vyrozprávané v Skutkoch 12. Potom, čo Herodes dal zabiť Jakuba, Jánovho brata, dal uväzniť aj Petra s úmyslom zabiť ho po Veľkej noci. „Ale cirkev sa bez prestania modlila k Bohu za neho.“ (Skutky 12,5). Noc predtým, ako Peter predstúpil pred ľud, ho anjel Pána zázračne vyslobodil a vyviedol z väzenia: reťaze mu samé spadnú z rúk, strážcovia nevidia nič z toho, čo sa deje, dvere sa samé otvárajú a Peter nerušene vyjde na ulicu! Peter, vedomý si situácie, išiel okamžite do domu istej „Márie, matky Jána, ktorý sa volá Marek, kde boli mnohí zhromaždení a modlili sa.“ (Skutky 12, 12). Vyrozprával im, čo sa stalo, a povedal im, aby to dali vedieť aj ostatným. A potom sa išiel skryť na iné miesto.

Čo urobili učeníci tvárou v tvár nespravodlivosti zo strany ustanovených autorít? Modlili sa! Mnohí, zhromaždení po domoch. V uliciach neprotestovali. Boli by ich zabili. Neorganizovali vzburu, pretože to by bojovali proti svetu so zbraňami sveta. Ale vrúcne sa modlili, stretávajúc sa v domoch niektorých z nich.

Lekcia, ktorú sme sa mali naučiť od Pána, najmä z nasledujúcej udalosti. A táto hovorí možno najjasnejšie zo všetkých spomenutých vyššie.

Ježiš stál pred Pilátom, ktorý mu povedal: „Si židovský kráľ?“ Ježiš odpovedal: „Hovoríš to sám od seba, alebo ti to iní povedali o mne?“ 35 Pilát odvetil: „Vari som ja Žid? Tvoj národ a veľkňazi mi ťa vydali. Čo si vykonal?“ Ježiš povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto.“ Pilát mu povedal: „Tak predsa si kráľ?“ Ježiš odpovedal: „Sám hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.“ Pilát mu povedal: „Čo je pravda?“ (Ján 18, 33-38).

Pred ustanovenou autoritou a pred bezbožnými, ktorí pošliapali jeho slobodu ako človeka a vydali ho Pilátovi, aby ho nechal zomrieť s nespravodlivým obvinením, Ježiš nebojuje so zbraňami sveta na obranu svojho práva na život. Jednoducho tvrdí, že to nehodlá robiť, pretože aj on je Kráľom, ale že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta a v jeho kráľovstve žijeme iným spôsobom. Inak by jeho vlastní bojovali, aby nebol vydaný do rúk Židov. Tu asi hovoril o svojom zatknutí v Getsemane, kde Peter skutočne začal akýsi ozbrojený odpor, ktorý však Ježiš hneď pri zárodku zastavil, a tým Petra napomenul.

Pánova miernosť neznamená predstieranie, že neexistuje žiadna nespravodlivosť. Ale vychádza z jasného povedomia o vlastnej zvrchovanej moci a jej zámerného limitovania. Takže je to pre tých, ktorí sa narodili znovu.

Kto patrí do Božieho kráľovstva a je jeho občanom, je synom kráľa a vyslancom svojho Pána. A podobne, ako robil aj Ježiš, takýto človek nebojuje proti svetu so zbraňami sveta. Ale svoj osud zverí Bohu a čaká, kým On uskutoční svoje plány a vzbudí chcenie aj konania aj v etablovaných autoritách sveta.

Verní kráľa Ježiša sú ako on: mierni a pokorní, žijú, aby videli potvrdenú Božiu spravodlivosť a kvôli nej sú aj prenasledovaní. Nevyvolávajú pohoršenia/škandály. Modlia sa a pracujú za mier a spravodlivosť, a to aj na pozemských politických fórach, konajúc však podľa kultúry kráľovstva, ktorému patria a ktoré zároveň patrí im.

Modlitba nie je prostriedkom na to, aby sme boli schopní dostať od Boha to, čo chceme. Modlitba je skôr prostriedkom na to, aby sme sa stali nástrojom pre Boha na uskutočňovanie jeho vôle na zemi tak ako v nebi (Derek Prince).

Byť mierny neznamená byť pasívny. Znamená to byť človekom rozvážne milosrdným, ktorý vo svojom živote prijal Božie priority za svoje. Pavol povzbudzoval Timoteja a hovoril mu, že chce „prosby, modlitby, príhovory, poďakovania … za všetkých, ktorí sú ustanovení v autorite, aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom vo všetkej oddanosti Bohu a v dôstojnosti (mravnej čistote). Je to dobré a milé pred Bohom, našim záchrancom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a aby prišli k poznaniu pravdy“(1 Timoteovi 2,1–4).

Inými slovami, Duch Svätý nás nabáda prostredníctvom Pavla prosiť Boha, aby nám dal dobrú pozemskú vládu, aby:

– sme mohli žiť v pokoji, mieri, vyrovnanosti, dôstojnosti a slobodní uctievať Boha;

– samotná vláda prijímala zákony, ktoré nebudú brániť tomu, aby sa pravda dostala ku všetkým pre ich záchranu.

Účelom našej modlitby nie je mať zabezpečené naše subjektívne práva. Naše ústavné slobody. Naše záujmy. Ale vo svete udržiavať otvorenú cestu pre Božie zámery pre všetkých ľudí. Pavol to odporúčal aj Kolosanom, keď ich žiadal: “Modlite sa aj za nás, aby Boh otvoril dvere nášmu slovu, aby sme mohli hlásať Kristovo tajomstvo, pre ktoré som aj vo väzení, aby som ho zvestoval tak, ako som povinný hovoriť” (Kolosanom 4, 3–4). A požiadal Solúnčanov, aby sa modlili za neho a za tých, ktorí boli s ním, aby “sa Pánovo slovo šírilo a oslávilo tak, ako u vás, a aby sme boli oslobodení od zvrátených a zlých ľudí; lebo nie všetci veria” (2 Solúnčanom 3,1-2).

Boh má moc riadiť vládcov a každú ustanovenú pozemskú autoritu podľa svojich zámerov. A na to potrebuje, aby kráľovstvo kňazov, ktoré sa sformovalo na zemi, konalo podľa zásad jeho kráľovstva, a nie podľa zásad tohto sveta. Ak platíme dane, Boh má moc priniesť nám potrebné zdroje. Peter ich našiel v rybe. Ak sa modlíme za vládu, nech sa stane čokoľvek, dvere kázania slova pravdy sa nikdy nezatvoria a popri tom budeme oslobodení od zlých a zvrátených ľudí, ktorým chýba viera. Peter zázrakom vyšiel z väzenia v sprievode anjela.

Nesúhlas so všetkým, čo vláda robí, kritika vládcov, protesty dokonca aj verejné a pridanie sa k tým, ktorí nemajú vieru, aby sme presadili potreby považované za spoločné, nás teda len znižuje k tomu, že obhajujeme ich vlastné hodnoty: rebélia, osobná spravodlivosť, individualizmus, nedôvera vo všetko a vo všetkých.

Ide o to, že ak je pravda, že YHWH je Boh a On je jediný pravý Boh a okrem neho niet žiadneho iného boha, potom On vládne aj vesmíru a ohýba podľa svojej vôle koho chce, kedy chce a ako chce.

Spomeňte si na Nabuchodonozora, mocného babylonského kráľa, ktorému istý čas ležal pri nohách vtedy známy svet. Boh ho zlomil. Povedal mu, že v skutočnosti nie je “nikto” a že bude žiť ako zviera, ako bez rozumu. A to sa skutočne stalo. Kráľovstvo mu bolo na istý čas odobraté, a keď to skončilo, kráľ sa vrátil k sebe a spoznal pravého a jediného Boha, ktorý má „moc ponížiť všetkých, ktorí konajú pyšne“, a kráľovstvo mu bolo vrátené. Boh samozrejme priniesol túto mocnú premenu aj vďaka spolupráci niektorých jeho hrdinov: troch mladíkov, ktorých sám kráľ hodil do pece, a Daniela, ktorý kráľovi nadprirodzene vysvetlil sen, ktorý ho trápil.

Na zemi sa Pán rozhodol konať v spolupráci s ľuďmi, pričom si spomedzi nich vybral tých, ktorí odpovedajú na jeho volanie k svätosti. Hľa, toto teda znamená, že to, čo jeho ľudia na zemi dovolia, je povolené Bohom; čo zakážu na zemi, Boh tiež zakazuje.

Protestovať proti zlým alebo neschopným vládcom tohto sveta a vzbúriť sa proti ich zákonom tým, že ich nebudeme poslúchať, neprináša riešenie. Verím, že občianske slobody nemožno chrániť v rozpore s ustanovenými autoritami, takým spôsobom by konal nespokojný, zmätený a vystrašený neveriaci človek, ktorý sa usiluje iba o potvrdenie svojej slobody a svojich práv na tejto zemi.


—

Sme kráľovstvo Kňazov

Výzva dneška je veľká: ako nikdy predtým, sme povolaní zaujať stanovisko, aby sme boli v súlade/v línii s božím konaním na zemi.

Je čas, aby „kráľovstvo kňazov“, ktoré si Boh vytvoril na zemi, začalo fungovať s vedomím, že je kanálom Pánovej autority a moci, aby sa jeho vôľa diala na zemi tak, ako v nebi, a aby prišlo jeho kráľovstvo, tak, ako je v nebi.

Je čas, aby sme vykonávali/žili svoje kráľovské kňazstvo, pretože sme kráľovstvo kňazov. Mimochodom, vedeli ste to?

Sme vyvolený rod, pretože v novom stvorení sme duchovne potomstvom Ježiša, prvorodeného medzi vzkriesenými. Sme svätý národ, pretože žijeme zvláštnym, jedinečným a odlišným spôsobom než všetci ostatní. Naše hodnoty sa nemenia. Náš účel je napísaný v nebi a skrze náš potenciál sa môže prejaviť na zemi. Sme povolaní k tomu, aby sme v živote duchovne kraľovali a ovplyvňovali národy otváraním duchovných ciest/kanálov moci pre Pána, aby mohlo napredovať a rozvíjať sa jeho kráľovstvo.

Je zrejmé, že teraz už nie je viac čas politicko-kultúrnych bitiek, filozofických vplyvov, sociálnych evanjelií a farizejských výčitiek za zvukov teológií a doktrín. Konflikt je už čisto duchovný a bude to čoraz viac boj mocí. Pán Ježiš jasne povedal, že svet sa bude stále zhoršovať (Matúš 24, 4–14; Lukáš 21, 8–19), ale že v temnotách predurčených na stále väčšie stmievanie, budú jeho verní učeníci a apoštoli stále viac svietiť ( Matúš 5, 14-16). Práve v tme je potrebné svetlo a keď nič nefunguje, môžeme zapnúť turbo Božieho kráľovstva (Izaiáš 58, 6-12). Pre tých, ktorí žijú pre Pána a jeho kráľovstvo, nie je prekvapením, že vidia rozpad občianskej spoločnosti. Ježiš povedal, že sa to bude diať so zvyšujúcou sa intenzitou a frekvenciou javov, ktoré otrasú aj tými najpevnejšími systémami. Nechápte ma zle. Nie som pesimista. Jednoducho verím, že to, čo hovorí Biblia, je pravda a že my, ktorí už sme v Božom kráľovstve, nebudeme prevalcovaní svetom a jeho skazenosťou. Zostaneme pevní, pretože sme postavili svoje pozemské obydlie na skale s hlbokými základmi (Matúš 7,24-27; Lukáš 6, 46-49). Na Mesiášovi a jeho slove. Na jeho zmluve a jeho večnom kráľovstve. Počas toho, ako sa svet bude zhoršovať, Boh sa o nás postará, pretože nás povolal, aby sme kraľovali v živote, ktorý teraz máme na tejto zemi, aby sme prinášali zmenu vyžarujúc naše svetlo. Nikdy nám nebude chýbať nič z toho, čo potrebujeme na naplnenie nášho poslania (Žalm 23,1; Matúš 6,33).

Naše kráľovstvo, to nebeské, ktoré už je v nás a medzi nami, sa nikdy nezachveje. Nerozpadne sa, nepokazí sa, nebudú mu chýbať zdroje. V našom kráľovstve dôvera v Kráľa nikdy nesklame, pretože je verný a spravodlivý a je jedinou inštitúciou, ktorá rozhoduje o všetkom, a to vždy a len pre dobro všetkých. V tomto kráľovstve človek všetko dúfa a všetko vydrží, akoby s výhľadom na veci, ktoré sa ešte len majú stať. Aj keby sme mali podstúpiť prenasledovanie a aj keď niektorí budú prenasledovaní až na smrť, vieme, že všetko sa udeje na Božiu slávu v očakávaní návratu Kráľa kráľov a Pána pánov, zatiaľ čo v našich srdciach pevne prebýva istota vzkriesenia.

V nebeskom kráľovstve máme vrodenú schopnosť byť verne vytrvalí v dôvere, aby sa mohla Božia vôľa konať na zemi tak, ako je to v nebi. Nie sme stvorení na to, aby sme hovorili negatívne, kritizovali, odsudzovali, strácali odvahu, poddávali sa strachu a ničili všetko jazykom a rukami. Sme verní kráľa vesmíru, ktorí sa môžu postaviť do svojej pozície víťazstva.

Niektorí sú odradení negatívnymi správami z médií. Faktom je, že často nie je možné vedieť, čo sa v skutočnosti deje. Pravda o okolnostiach, o ktorých iba počúvame, je mnohoraká a vždy zahalená falošnými popretiami/tvrdeniami. Ale Boh je zvrchovaný a my máme za úlohu modliť sa „duchovne“, nie „politicky“ podľa sveta. To znamená, že nie sme povolaní prosiť Boha, aby jedna strana, človek alebo pozemský ideál zvíťazili nad druhou, ale aby sa Božia vôľa diala na zemi ako v nebi. Ako cirkev Yeshuu sme akoby nad pozemskými záležitosťami, ale zároveň sme vo svete. Ježiš sa modlil k Otcovi, aby nás nezobral zo sveta, ale aby nás ochránil pred zlým. Naozaj, ak by si zobral svetlo z temnoty, kto by mohol vidieť na cestu, po ktorej kráčať? A ak to nie sme my, ktorí svojimi životmi ukazujeme Božiu moc a to, ako zmýšľa nebo vo vzťahu k jednotlivým okolnostiam Zeme, ako budú môcť tí, ktorí sú ešte rozptýlení, pripísať Bohu, čo dobré sa deje na planéte, alebo zazrieť záblesk nádeje cesty „Ducha“, ktorá vedie k pokoju, tomu pravému (Matúš 5, 14-16)?

Smrť Yeshuu pre nás priniesla odpustenie hriechov. Jeho vzkriesením sme dostali večný život. Jeho nanebovstúpením sme dostali duchovnú autoritu nad každou vládou na tomto svete. S príchodom Ducha Svätého nám bola daná moc vydávať na celom svete svedectvo o Yeshuovi, zvrchovanom Kráľovi kráľov. Takže sme priamo zapojení do nebeskej vlády nad zemou, prostredníctvom ktorej Yah môže mariť plány pohanov (národov) a navnivoč privádza plány národov (Žalm 33,10). Rád by som objasnil, že nehovorím, že by sme sa nemali zaujímať o pozemskú politiku, ak je to naše povolanie. Ale aj v takom prípade sa ňou máme zaoberať vediac, kto sme a prečo sa jej venujeme.

Hodnoty, ktorým slúžime, sa nemenia. Sú to hodnoty nášho Otca, nie svetské, aj keď sú podmanivé alebo podobné našim. Nech sme kdekoľvek a akýkoľvek pozemský úrad zastávame, modlime sa za to, aby nebeské kráľovstvo prišlo na zem také, ako je v nebi, a (Matúš 6,10) na našej planéte, v konkrétnych okolnostiach, za ktoré sa modlíme, nech sa deje Božia vôľa, ako v nebi, tak i na zemi. A podľa toho konajme.

Občania Božieho kráľovstva nie vždy vedia, čo presne sa deje. Vedia však, kto sú, aké je ich postavenie a potenciál, od koho a odkiaľ pochádzajú. Vedia tiež, kam majú namierené. Poznajú koniec už od začiatku, ale nie podrobnosti o ceste, ako sa tam dostať. Niektorí z nich, ako verní strážcovia, ktorí rozoznávajú znamenia doby a duchovné nebezpečenstvá, majú osobitnú úlohu varovať, ak chýba úprimný návrat k Bohu. Iní majú za úlohu posilniť členov cirkvi Yeshuu, aby im neubúdalo odvahy a nech, kdekoľvek sú, hlásajú pravdu a s autoritou a mocou sa modlia, aby sa okolnosti menili.

Opakujem, nevieme úplne presne, čo sa dnes deje vo svete, ale máme potenciál modliť sa za to, aby sa na zemi diala Božia vôľa, a podľa toho konať. Dôverujme tejto veľkej pravde! Verme, že Boh bude konať tak, ako prisľúbil: Bohu zverme náš osud, dôverujeme mu a on bude konať (Žalm 37,5)! Zostávame verní Kráľovi kráľov a tam, kde máme manévrovací priestor skrze konkrétne činy, konajme podľa svedomia a zákonov nášho kráľovstva; lebo je to Boh, ktorý nás podľa svojich dobrotivých plánov inšpiruje pri rozhodovaní a pri skutkoch, ktoré sa majú vykonať. A Boh je verný!

Môžeme si vytvoriť názor na to, čo sa deje v tomto presnom historickom okamihu, ale na čo je to dobré, ak nevieme, či je ten správny? Navyše „človek vo svojom srdci plánuje, odpoveď však prichádza od Boha“ (Príslovia 16,1). Ako vyslanci Božieho kráľovstva na zemi máme za úlohu hovoriť a konať podľa toho, čo si myslí nebeská vláda, ktorú zastupujeme, aby sme zmierili ľudí s Bohom. Ako jej diplomati a predstavitelia v cudzej krajine, tu kde sme, môžeme otvoriť duchovný kanál do neba, aby Duch Svätý prostredníctvom nášho života mohol manifestovať vôľu Otca na zemi. Nebeská múdrosť nás skutočne učí zveriť svoje konanie/cesty Bohu a naše projekty budú úspešné (Príslovia 16,3). Kto je pripravený zriecť sa seba samého pre Božie kráľovstvo, je dnes svedkom Pánovho zmŕtvychvstania a bude svedkom jeho triumfálneho návratu.

Ktokoľvek sa stratí vo víroch rebélie živenej osobnou spravodlivosťou, riskuje zmeškať prechádzajúci vlak kráľovstva, a nastúpiť na vlak anarchie.

V nebi došlo akoby k preradeniu rýchlosti. A následne to vidno aj na zemi. Možno to nebude naša generácia, ktorá bude svedkom Pánovho návratu. Ale generácia našich detí by to mohla byť; a to je nádej, ktorú im môžeme zanechať ako dedičstvo.

 

 

 

 

Condividi / Zdieľaj / Share

Share on WhatsApp