Viera vo vzkriesenie ako výzva modernému obrannému cynizmu

Nedeľné ráno zmŕtvychvstania nepredstavuje len nejakú chronologickú udalosť alebo dogmu, ktorú treba brániť; skôr označuje začiatok hlbokej a radikálnej krízy ľudského srdca. Je to moment, ktorý má čo povedať k našim súčasným pocitom nepohody a rezonuje s príznakmi úzkosti, depresie a pocitu izolácie, ktoré nás často sužujú. Jánovo evanjelium nám hovorí, že Ježiš sa hneď po svojom vzkriesení rozhodol najprv zjaviť Márii Magdaléne, žene so zložitou a pohnutou minulosťou, z ktorej bolo vyhnaných sedem démonov. V nej môžeme vidieť bezprostredný odraz našich moderných bojov proti spoločenskej úzkosti a stigme tých, ktorí sa cítia vnútorne roztrieštení. Ona je prvou hlásateľkou zvesti o zmŕtvychvstaní, tou, ktorá beží oznámiť život tým, ktorí boli naopak ponorení do smútku a strachu. Ale práve tu narazíme na prvú veľkú prekážku: nevieru. Tí, ktorí tri roky žili s Učiteľom, jej neuverili, keď počuli, že On žije .

Toto odmietnutie nie je len okrajovým detailom, ale jadrom úvahy, ktorá dodnes otriasa základmi našej existencie: prečo sa nám tak ťažko verí v nadprirodzené, aj keď nám o tom niekto svedčí? Aby sme pochopili tento vnútorný blok, môžeme ísť za biblický alebo tradičný teologický jazyk a pokúsiť sa nazvať veci modernými, dnes bežnými pojmami. To, čo Ježiš nazýva „tvrdosťou srdca“, možno prirovnať k určitej forme cynizmu či obranného skepticizmu. Pod touto škrupinou často bije srdce toho, kto je zranený: učeníci boli traumatizovaní, sklamaní muži a ženy, sužovaní pocitom viny, ktorým neviera slúžila ako ochranný štít proti strachu, že sa opäť nechajú oklamať, alebo že budú uväznení a možno zabití Židmi či Rimanmi, alebo že budú musieť čeliť vlastnej vine a hanbe za to, že opustili Ježiša.

Väzenie racionalizmu a odvaha lietať vysoko

Po Márii Magdaléne sa Ježiš iným spôsobom zjavil dvom učeníkom, ktorí išli na vidiek. Aj oni to bežali oznámiť ostatným, ktorí boli zo strachu stále zavretí v miestnosti. Táto zamknutá miestnosť nie je len určitým konkrétnym historickým miestom, ale zdá sa byť aj verným zrkadlom modernej depresívnej izolácie, kde sa zamykáme zo strachu pred vonkajším súdom, odvetou sveta a ťarchou vlastného svedomia. Keď sa napokon Ježiš zjaví apoštolom pri stole, pokarhá ich za ich nevieru.

Ich reakcia je takmer ospravedlniteľná: veď ako možno uveriť takej prevratnej správe na základe slov ženy s pochybnou minulosťou, alebo dvoch anonymných robotníkov, ktorí sa vracajú z polí? Napriek tomu im Ježiš tento odpor pripisuje ako vinu. Naša tendencia robiť všetko „prirodzeným“, chcieť všetko udržať v limitoch pozemského rozumu, sa stáva akoby brzdou/väzením pre ľudské pnutie k transcendentnosti, hoci súčasne nás do určitej miery chráni pred čímkoľvek, čo by sme nemohli kontrolovať. Ospravedlňujeme svoju nevieru, aby sme zostali na materiálnej úrovni, ktorá nám dáva istotu. Hrozí nám však, že zmeškáme „vlaky“, ktoré nám Boh posiela, príležitosti, kedy nadprirodzené preniká do nášho každodenného života. Tieto „vlaky“ niekedy prichádzajú ako hlučné hromobitie udalostí, ktoré presahujú bežnú prirodzenosť; inokedy sú naopak zamaskované v bežnosti každodenného života: neočakávané stretnutie, intuícia, ktorá nám príde na myseľ, alebo jemná nádej, ktorá sa oživí práve vtedy, keď sa všetko zdalo stratené. Zachytiť tieto signály nevyžaduje špeciálny mystický dar vyhradený len pre niektorých. Vyplýva jednoducho z pevného rozhodnutia už viac neospravedlňovať svoju slepotu, vložiť vieru v Boha a akceptovať, že jeho myšlienky sa stanú našimi.

Zostať „nízko“ nás chráni pred „nemožným“, dáva nám ilúziu bezpečia, umožňuje nám vyhnúť sa tomu, čo je nepohodlné, ale súčasne nám nedovolí lietať vysoko. Boh nás chce navštíviť a aby to mohol urobiť, žiada nás, aby sme si dali povolenie očakávať nepredvídateľné uprostred nášho každodenného života. Bez tejto otvorenosti skončíme v „kolotoči“ povinností a námahy na nižšej úrovni, uviaznutí v existencii, ktorá môže Boha dokonca aj a priori vylúčiť.

Anatómia vedomia otvára most k božskému

Ako môžeme prelomiť tento obranný vzorec? Prvým krokom je ochota otvoriť oči a vidieť to, čo sa deje každý deň. Boh k nám neustále hovorí a stretáva sa s nami v každom okamihu nášho súčasného pozemského života. Na zachytenie Božieho hlasu nám pomáha cvičenie v pozornosti: zastaviť sa a „premýšľať o tom, ako rozmýšľame“. Umožní nám to mať o našom myslení povedomie a budeme môcť zhodnotiť, či je v súlade s Božími myšlienkami. Budeme sa môcť rozhodnúť, v čo budeme naďalej veriť. Nejde o jednoduchú techniku na upokojenie stresu. Je to skôr akt vôle a pozornosti, ktorý nám pomáha uvedomiť si vlastné myšlienky, emócie a vnútorné dynamiky a tie obranné bariéry, ktoré si budujeme, aby sme už netrpeli či nepodľahli. Toto je prvý krok k tomu, aby sme vytvorili priestor pre mystérium vernosti voči Bohu.

Práve tu začína určitý proces a na jeho opísanie môžeme použiť metaforu: uvedomenie nám pomáha vidieť, že izba našej mysle je zaplnená ťažkým nábytkom našich automatických a stereotypných myšlienok. Psychológia sama o sebe ponúka možnosť hľadať a dosiahnuť toto uvedomenie, ale nemôže ponúknuť alternatívy, ako túto miestnosť zariadiť inak. Práve vtedy, keď sú obranné mechanizmy viditeľné, vzniká možnosť dať si povolenie myslieť inak, kultivovať iné myšlienky – také, ktoré sú v súlade s tým, čo hovorí Boh – a veriť v ne, teda byť verný týmto novým myšlienkam. Je dôležité zdôrazniť, že tento moment pozastavenia, reflexie (rozpoznávam automatické myšlienky) môžeme vnímať nie ako porážku alebo vyprahnutú púšť, ale ako „posvätný priestor“ a nevyhnutnú podmienku, aby sa božské pôsobenie mohlo zakoreniť v našej mysli: ak mám nové myšlienky podľa Boha, vyberám si ich a verím v ne, tak tam stretávam Ducha Svätého, ktorý mi dáva radu, „ako“ to urobiť.

Nemusíme sa tohto priestoru báť: je to potrebná štrbina, cez ktorú môže konečne pôsobiť milosť. Je to presný bod, v ktorom logika metafyziky môže začať nahrádzať naše staré a vyšliapané pozemské synaptické diaľnice.

Keď uznáme, že naše cynické myšlienky sú falošné, dovolíme našej duši (alebo duchu), prepojenej s Duchom Svätým, aby tento priestor zaplnila svätými, ušľachtilými a spravodlivými myšlienkami. Tu sa zapája božské pôsobenie v spolupráci s naším vnútorným človekom, ktorý preberá kontrolu. Potom to, čo je metafyzické, na čo môžeme preniesť svoju vieru, sa stáva logickým. Byť prítomný, v kontakte so sebou, znamená vyjsť z automatizmu „reaktívneho racionalizmu“ a dovoliť si naučiť sa byť obnovení v duchu našej mysle.

Spiritualita sa tak stáva logickým doplnením psychológie a biológie, nie ich iracionálnou náhradou. Verné a dôverné odovzdanie sa nadprirodzenému pôsobeniu Boha sa stáva prejavom vernosti voči tomu, kto vstal z mŕtvych: Ježišovi. Ide o to, aby sme vnímali nadprirodzené, ktoré sa deje v rámci prirodzeného a vložili v to svoju vieru. Pre starovekých ľudí, vrátane Židov, to bola bežná situácia. Pre nich bolo všetko, čo sa dialo v prírode, výsledkom zásahu a rozhodnutia Boha alebo „bohov“, ktorí práve vládli. Pre moderných ľudí je to nastavenie srdca, ktoré sa rozhodne už viac neospravedlňovať svoju slepotu. Len tak môžeme prestať pozerať na Máriu Magdalénu ako na postavu, ktorá je málo dôveryhodná (poznamenávam, že to, že bola prostitútkou, texty absolútne nepotvrdzujú), a môžeme ju začať vnímať ako vzor pre tých, ktorí majú oči na to, aby videli život tam, kde ostatní vidia len smrť, vinu za minulé chyby alebo sklamanie z nenaplnených snov. Jej schopnosť vidieť Vzkrieseného pramení práve z odvahy prestať hľadieť na svoju vnútornú „smrť“ spôsobenú bolesťou (a možno aj pečaťou jej siedmich démonov) a obrátiť pohľad k životu, ktorý je prítomný a volá ju po mene. Táto zmena nastáva, pretože odpovedá na skutočný hlas, ktorý preniká do prirodzeného sveta; tento prechod nie je iracionálnym skokom, ale prechodom od logiky racionalizmu k vyššej logike zmŕtvychvstania, čo jej umožňuje myslieť inak a zostať verná novým a odlišným myšlienkam.

Pôsobenie Ducha Svätého je hnacou silou obnovy

Aby sme prekonali svoju slabosť, Ježiš nám prisľúbil Ducha Svätého. Jeho prítomnosť v nás nie je nejakým neurčitým vplyvom, ale skutočnosťou, ktorá zasahuje konkrétne a hmotné aspekty nášho života. Je to Duch Boží, ktorý nám dáva potrebnú jasnosť, aby sme už viac neospravedlňovali svoju nevieru a svedčili svetu, že Ježiš je Kráľ, ktorý vládne aj dnes, ktorý konal zázraky a že existuje skutočná alternatíva k úzkosti a tme. Je to tá istá nadprirodzená a božská alternatíva, ktorú nám ponúkol ten, kto nám a aj pred nami svedčil, že Ježiš vstal z mŕtvych. Môžeme zakúsiť a rozpoznať, že Ježiš je Boh, ktorý svojím vzkriesením začal nové stvorenie. Môžeme preto verne povedať každému, komu sa dá, že nové stvorenie už vstúpilo do nášho príbehu. To umožní aj iným otvoriť sa tej istej perspektíve.

Očakávajme, že vzkriesený Ježiš vojde cez zatvorené dvere

Sme povolaní k hlbokému spytovaniu svedomia: chceme naďalej žiť na nízkej úrovni a ospravedlňovať si nedostatok viery výhovorkou racionality, alebo si chceme dovoliť lietať vysoko? Spomeňme si na hlavných aktérov toho nedeľného rána v Jeruzaleme: Máriu Magdalénu s jej ťažkou minulosťou a dvoch anonymných roľníkov, ktorí sa vracali z práce na poliach. Duch Svätý nehľadá duchovných „superhrdinov“, ale verných učeníkov Pána, ktorí chcú prekonať svoje strachy a všednosť každodenného života, aby prijali zázrak mimoriadneho života, ktorý je nadprirodzene prirodzený.

Spomeňme si na apoštolov, uzavretých v tej miestnosti, paralyzovaných strachom, vinou a sklamaním. Tá uzavretá miestnosť, kde sa stratégiami prežitia často chránime dokonca aj pred Bohom, zodpovedá dnešným existenciálnym stavom, v ktorom sa konzumuje naša spoločenská úzkosť, alebo pocit izolácie a strach z odsúdenia. Pôsobenie Ducha Svätého neignoruje naše prežívanie, ale ak chceme, preberá iniciatívu a vstupuje práve tam, kde sme sa uzavreli, aby nám otvoril nové perspektívy života.

Sila Ježišovho vzkriesenia

Sila zmŕtvychvstania je k dispozícii už v tejto chvíli v podobách, ktoré odrážajú situácie biblických postáv. Sila čeliť predsudkom druhých alebo pečati spoločenskej stigmy vyžaduje rovnakú duchovnú silu, ako bola tá, ktorá premenila Máriu Magdalénu. Je to božská sila vstať z postele, keď sa zdá, že ťarcha depresie nás rozdrví, alebo odvaha vyjsť z domu po mesiacoch izolácie. Ak povieme, že nepodľahnúť cynizmu je praktickou súčasťou veľkého vzkriesenia, potom sa dobrá zvesť o Božom kráľovstve stáva životnou naliehavosťou pre každú generáciu.

Prosme o milosť, aby sme očakávali a rozpoznávali stopy Vzkrieseného v každodennom živote, aby sme v to vkladali svoju vieru a verne spolupracovali s Božím Duchom, aby aj iní mohli prijať túto skúsenosť.

Zmŕtvychvstanie je proces, ktorý sa začal: nečakajme na zajtra, aby sme uverili; začnime už dnes, aj v malých veciach, prijímať a dávať svedectvo o tom, že Ježiš žije.

Sme povolaní zažiť božskú nadprirodzenosť a verne žiť v plnom vedomí jeho pôsobenia v nás a skrze nás. To nemôže byť morálne úsilie ani náboženská povinnosť, ale prirodzený akt prebývania v dimenzii, ktorá nám už patrí a v ktorej sme povolaní jednoducho spočívať: to znamená robiť to, čo hovorí Ježiš, ako verní spolupracovníci, ktorí vykonávajú jeho vôľu na zemi.

U toho, kto už objavil, že patrí k novému stvoreniu, to nie je povinnosť stať sa niečím, ale spontánny dôsledok.

Naša vernosť Bohu, ktorá je jedinou funkčnou odpoveďou na milosť, nám už teraz umožňuje vidieť neviditeľné, robiť nemožné a veriť v neuveriteľné.

Maurizio Tiezzi