Môžeme vidieť, ako Ježiš dával do praxe svoje učenie skrze efektívnu komunikáciu vo vzťahoch, ktoré žil s ľuďmi, s ktorými prišiel do styku.
Pomyslime na tri stretnutia, ktoré mal s Nikodémom, so Samaritánkou a s cudzoložnicou, ktorú zachránil od ukameňovania. Vo všetkých troch prípadoch sa Ježiš dal na úroveň svojich partnerov. Hľadal komunikáciu. Ponúkal im nezištne bezpečnú vzťahovú väzbu, pretože reagoval na ich „signály“, vstupujúc do súzvuku s ich vnútornými stavmi, poskytujúc im zmysel pre rovnováhu a koherentnosť, adekvátne otázky a odpovede. Hľadal intimitu a spolupracujúcu komunikáciu. On sám ukázal flexibilitu, objektívnosť a schopnosť oceniť význam žitého vzťahu, s cieľom umožniť Jeho partnerom vidieť pravdu. To, čo Ježiš hovoril, bolo presné a bolo to tiež vždy v súlade s príbehom, poslaním a potrebami človeka, ktorého mal práve pred sebou. Možno povedať, že Ježiš bol majstrom v efektívnej komunikácii, schopný aktivovať procesy zladenia sa a mentálnej rezonancie s ostatnými, čo má zásadný význam pre rozvoj bezpečnej vzťahovej väzby. Dá sa povedať, že v rámci interakcie s Ježišom všetky tri spomenuté osoby zažili posilnenie pozitívnych a zníženie negatívnych afektívnych stavov. Následkom toho u nich došlo k vytvoreniu si bezpečných vnútorných modelov, ktoré umožňujú modulovanie emócií a rozvoj pozitívnych očakávaní zoči-voči následným medziľudským interakciám a životu všeobecne.
Pre Nikodéma nebol slávny nočný rozhovor s Ježišom veľmi nežný. V určitom bode mu Pán prekvapene povedal, ako to, že niekto ako on, učiteľ Izraela, nepozná veci, o ktorých mu hovorí. O nejaký čas neskôr sa Nikodém, ktorý bol jedným zo židovských vodcov, ocitol zapojený do diskusie medzi kňazmi a farizejmi o možnosti zatknutia Ježiša ako nepohodlnej osoby. Nikodém prehovoril v Jeho prospech, čím sa osobne vystavil nebezpečenstvu. A navyše po Ježišovej smrti na kríži Nikodém išiel s Jozefom z Arimatey zobrať Pánovo telo, ako Pilát dovolil. A aby mohli pomazať Jeho telo, priniesol veľké množstvo vzácnej myrhy a aloe. Čo sa udialo v tomto človeku? Jednoducho si len rozvinul dôveru v Neho, bezpečnú základňu pre svoje správanie v sociálnej sfére.
Čo povedať o Samaritánke, ktorá po rozhovore s Ježišom pri studni Sychar, kde jej rozpovedal jej nejasnú minulosť, utekala do mesta a povedala všetkým, ktorých stretla, že našla niekoho, kto vie o nej všetko, hoci ju nepozná, a že je to možno Mesiáš? Pre jej slovo mnoho Samaritánov prišlo k Ježišovi a uverili v Neho. Žena v skutočnosti aj naďalej svedčila o tom, že jej povedal všetko, čo urobila. Teda mnohí ďalší uverili v Ježiša, už nie len pre svedectvo ženy, ale aj preto, že Ho spoznali osobne. Čo sa udialo tejto žene? Ježiš s ňou hovoril priamo o osobných a zahanbujúcich veciach i o večnom živote, ktorý mala k dispozícii. Ježiš nezhodil človeka za to, čo urobil, aj keď jasne tie činy neschvaľoval. Takže človek sa necítil súdený, ale povzbudený, aby sa stal tým, kto skutočne bol. Modalita Ježišovho „bezpečného“ prístupu vyvinula v tejto žene dôveru a nádej. Tieto sa stali nákazlivé pre celé mesto.
A napokon, pripomeňme si milujúci prístup Ježiša k cudzoložnici! Najprv ju zachránil od jej katov a potom ju uistil, že ju neodsudzuje pre cudzoložstvo, ale vyzval ju, aby to už viac nerobila. Opäť Ježiš neschvaľuje činy, ale neodsudzuje človeka, lež dôveruje v jeho schopnosti. Tento postoj produkuje istotu, že nás chápe, nie súdi, že nás naopak vyzýva a stimuluje do rozvinutia osobných schopností a ocenenia vlastnej hodnoty. Osoba má hodnotu ako taká, kým to, čím ubližuje sebe alebo druhým, spôsobuje jej dočasné odklonenie sa od jej „osudu“. Ľudí možno znovu priviesť k moci, ktorú im dal sám Boh, a to cez vytváranie dôvery a nádeje, nie kárania a odsúdenia. Vzťahy tohto druhu budujú bezpečné vzťahové väzby.
S akou motiváciou pristupujeme k druhým? S akou motiváciou komunikujeme? Snažíme sa vyzdvihnúť ich hodnotu a zároveň aj úprimne vyjadriť nesúhlas s niektorým ich správaním? Alebo sa len pokúšame brániť seba vyžadujúc, aby sa správali určitým spôsobom, aby sme my neboli vystavovaní riziku a nebezpečenstvu?
Motivácia vždy hovorí v ľudskom srdci. Nemôžeš ju nepočuť. Má svoju vlastnú chuť. Je nezameniteľná.
A keď na našu motiváciu v komunikácii “nalieha” vzájomná láska, zarezonuje spolu s našimi vrodenými inklináciami, ktoré v našom vnútri vždy môžeme reálne vnímať. Oni nás nikdy nesklamú. Rovnako ako motivácia, aj tieto inklinácie, pnutia sú vždy rozpoznateľné. Hovorím o stimule smerom k životu, k autonómii, k povedomiu/poznaniu, tvorivosti, šťastiu, k interakcii s ostatnými, k starostlivosti, jednote a schopnosti ísť nad rámec našich ľudských limitov. Človek má vždy tendenciu uspokojiť ich, pretože tieto podnety pochádzajú z ľudského ducha, z jeho vlastnej identity. Efektívna komunikácia ľuďom napomáha navzájom si ich uspokojovať v zdravých vzťahov.
Maurizio Tiezzi
Výňatok z autorovej knihy s názvom „Život v 4D“ (v slovenčine vyšla pod názvom „Slodobný od scenára“, vydavateľstvo Life Tree).