Cesta šťastia je proces, ktorý vedie k pokoju.
Znamená prijatie zmeny a čelenie novým veciam, aby sme mohli slobodne vyjadrovať našu identitu a našu osobnosť, ktoré sú samozrejme oslobodené od obmedzení scenára, od lži, manipulácie, nátlaku, psychologických hier a emocionálneho vydierania.
Avšak, aj keď človek prijme Knihu života, ktorú Boh napísal pre neho od večnosti, jeho zmena nie je a nemôže byť okamžitá. Je to proces rešpektujúci osobu, ktorá sa prispôsobila podľa svojich vlastných rozhodnutí, ktoré sú staré, dobre zakorenené a isté, čo sa týka ich strategického výsledku.
Keď prijmeme Boha a rozhodneme sa dôverovať Jeho plánu, Pán nepríde s herbicídom na okamžité zničenie všetkého, čo do tej doby tvorilo náš život. Namiesto toho nás vedie k rozhodnutiu pre zmenu a sprevádza nás počas toho, ako sa vyvíja, rastie naše vedomie o tom, kto sme a ako fungujeme (identita a osobnosť).
Môžeme zanechať len to, čo si postupne uvedomíme.
Stručne povedané, Boh rešpektuje fyziologický spôsob fungovania človeka a ako prvé nás vedie k spoznaniu, kto naozaj sme.
Sám Ježiš nám povedal, že toto je Jeho spôsob konania. Známe podobenstvo o pšenici a kúkoli (Matúš 13, 24-30, 36-43) hovorí o tom, ako nepriateľ, ktorým je diabol, zasial kúkoľ na polia, kde Pán zasial obilie. Dáva rast škodlivej burine uprostred užitočných rastlín s cieľom kontaminovať dobré semeno a zamoriť pole, ktoré v podobenstve predstavuje svet. Zasiať kúkoľ v pšeničnom poli blížneho znamenalo úplne zničiť každý zdroj jeho obživy.
Kúkoľ je burina, ktorá je do okamihu, kým je klas zrelý, sotva odlíšiteľná od pšenice. Až potom sa obe rastliny dajú rozlíšiť a môžu byť oddelené bez toho, aby došlo k poškodeniu dobrej rastliny. V opačnom prípade, hovorí Ježiš v podobenstve, sa môže stať, že pri vytrhnutí buriny sa vykorení aj pšenica.
Ježiš tu odkazuje jednak na skutočnosť, že vo svete žijú deti Jeho kráľovstva aj synovia zlého, ako aj na „žatvu“ ľudí, ktorá bude vykonaná na konci sveta. Ale môžeme tu tiež odpozorovať, ako postupuje Boh a ako diabol vo vzťahu k pojmu zrenia. Nasledujú moje úvahy k tejto téme a k téme pokoja všeobecne.
Diabol sa snaží udusiť a zamoriť to, čo Boh už urobil pre dobro ľudí. Navrhuje ľuďom veci, ktoré sú podobné tým Božím, ale, samozrejme, nikdy nie rovnaké. Toto podobenstvo je ilustráciou jeho úsilia zameraného na infiltráciu lži do pravdy, zmiešať obe, až kým sa stanú nerozoznateľnými, zamoriť pravdu a udusiť ju. Toto je pokoj, ktorý dáva svet.
Podobenstvo tiež učí, že až kým zrno neprejaví svoju identitu, nie je možné oddeliť ho od znečisťujúcej buriny. Výber dobrej rastliny je spojený s rozpoznaním jej identity. Oddelenie od klamu sa vzťahuje na uvedomenie si identity.
Ježiš sa nám snaží vysvetliť, že nie je dobré oddeľovať to, čo zasial Boh, od toho, čo zasial diabol, až do času, keď bude jasná identita semena, lebo riskujeme aj zničenie pšenice.
Narážka na prelínanie medzi pšenicou a kúkoľom ako dôsledku klamstiev je zrejmá. Ale Boh je trpezlivý. Počká, kým obilie vynikne skrze svoju identitu.
Podobenstvo je tiež užitočné vzhľadom na rozdiel medzi životom scenára a autonómnym životom, medzi Knihou života a Knihou lži. Boh pre nás pripravil život, ktorý On už poznal ešte predtým, než sme sa narodili a ktorý nám ponúkol, aby sme sa mohli slobodne preň rozhodnúť a žiť ho. Diabol sa snaží zamoriť rodiny a kultúry, mieša pravdu s klamstvom, nenávisť s láskou, dobro so zlom, privádza človeka, aby sa „kŕmil“ oboma protipólmi, zamieňajúc si jedno za druhé a naopak. Takže ľudia si vyberajú deštruktívny scenár a myslia si, že to je ich skutočný život a že ak tak budú konať, nájdu pokoj. Keď sa v dospelosti dozvedia, že v ich prirodzenosti je ako „štandard“ zasiata schopnosť žiť naozajstný život, ktorý Boh pre nich určil, že si ho môžu autonómne vybrať a že to nie je ten život, ktorý žili až doteraz, bohužiaľ, burina už bola zasiata v nich. Scenár je už vycibrený, diabolský systém už beží a dáva akúsi istotu, pretože sa jedná o predstavenie, ktoré sa hrá už mnoho rokov a dosahuje dokonca svoj cieľ.
Tu sa začne boj a celý proces.
Proces rastu, ktorý vedie k vedomému prejavu identity osoby. Keď osoba dosiahne toto uvedomenie si, je pripravená pre zmenu, je schopná prijať Knihu života a vytrhávať burinu postupne, s narastaním povedomia o tom, čo nie je kompatibilné s novým Životom.
Každá zmena je výsledkom rastu a dozrievania vedomia vlastnej identity. Akonáhle je naša identita jasná, zreteľná a rozpoznateľná, vtedy sme pripravení na oddelenie sa od kúkoľa.
Rast nenastane naraz vo všetkých oblastiach nášho života. Krok za krokom sa bude rozširovať do každej oblasti, ale udeje sa tam, kde sme pripravení byť oddelení. Deje sa akoby v sústredných kruhoch. To je dôvod, prečo si to vyžaduje trpezlivosť. To je dôvod, prečo nemôžeme očakávať od nás samých, že „vyskočíme“ von zo scenára v jednom okamihu. To by nás mohlo zničiť a Boh nás v tomto rešpektuje a sprevádza v našom raste, ktorý vedie k identifikácii.
Ako deti sme sa prispôsobili vonkajšiemu prostrediu, ktoré bolo voči nám nepriateľské , a rozvinuli sme si plány a stratégie prežitia, ktoré aj skutočne fungovali.
Počas rastu a nasledovania Knihy života máme teraz možnosť prispôsobiť sa novému životu.
Ale opakujem, je to proces, cesta, počas ktorej nás sprevádzajú dobrota a vernosť Pána (Žalm 23, 6). Je to cesta, ktorá vedie k pokoju, ktorý dáva Ježiš.
Ak sa v priebehu tohto procesu cítime v nebezpečenstve alebo dokonca ohrození novosťou života, okamžite reaktivujeme sériu možných opakujúcich sa reakcií, ktoré vieme zo seba vydať, skoro ako sériový softvér, ktorý sa aktivuje, keď nechceme riskovať.
Jedinec môže žiť Boží život, ak prijal Ducha Svätého, a ako rastie, necháva sa ako človek budovať Ním a postupne, čoraz viac si uvedomuje svoju identitu, čím vychádza von zo scenára. Oneskorenie nemôžeme preto pripisovať Bohu. V skutočnosti On trpezlivo čaká, kým sme pripravení na všetko to, čo naplánoval pre nás.
Proces získania povedomia o našej identite je v skutočnosti proces transformácie. Tým, že odrážame ako v zrkadle prirodzenosť Autora našej identity, sme transformovaní Božím Duchom na Jeho obraz, od jedného stupňa slávy k ďalšiemu, a tak postupne prekonávame obmedzenia scenára a smerujeme k nášmu skutočnému Životu (2. Korinťanom 3, 18).
Každá zmena nachádza svoju silu a naplnenie v moci, ktorá pochádza z identity osoby a z povedomia, ktoré o nej má. Garanciou dlhodobého úspechu je len pôsobenie Ducha Pána, ktorý prebýva v našom duchu.
Bolo by lepšie, keby sme si nikdy nevybudovali scenár. Bolo by lepšie žiť vždy v láske, bezpečí a s dôverou v láskyplnú vernosť našich rodičov, rodinných, sociálnych a kultúrnych kontextov, v ktorých žijeme.
Na základe toho, čo sme povedali doteraz, ak by sa toto takto dialo, nebolo by scenárov a každý by žil pokojný, šťastný život, autentický, autonómny, v intimite s inými a bez obáv. Nie náhodou Ježiš povedal svojim, že im prikazuje len jedno, aby sa o seba navzájom starali (Ján 13, 14) a aby sa navzájom milovali tak, ako sa on staral o nich a ako ich On miloval (Ján 13,34-35; 15,12; 15,17). Takýmto spôsobom by všetci videli, že ich život je iný, a chceli by o ňom vedieť viac a tiež ho mať. Pre Ježiša tí, ktorí v Neho vkladajú dôveru, majú silu svedčiť, že pochádzajú od Neho a žijú Jeho život na tejto zemi. Ten život, ktorý je zapísaný v Knihe života, teda večný život. Už odteraz.
Maurizio Tiezzi
Výňatok z autorovej knihy s názvom „Život v 4D“ (v slovenčine vyšla pod názvom „Slobodný od scenára“).