Moja skúsenosť chvály: proces, počas ktorého som zanechala svoje vlastné „ja“ a oslobodila sa od stavu „núdznosti“, ktorý ma robil nešťastnou

Zakúsiť chvály bol pre mňa proces. Zborenie rôznych mentálnych štruktúr, ktoré som si vytvorila, keď som sa obracala na Pána, mi dovolilo zakúsiť skutočnú modlitbu.

Najprv som si dokázala od neho len niečo pýtať, potom mu začala úplne dôverovať a nakoniec som ho dokázala chváliť. Predovšetkým som pochopila, že nie je potrebné mať určité pocity, nejak sa cítiť, aby som ho mohla chváliť, že chvála nesúvisí od stavu našej duše alebo od toho ako sa cítime.

Po rozvode som sa ocitla v situácií, kedy som si musela hľadať prácu na plný úväzok, čo v tom čase nebolo ľahké, ale Boh vždy otvorí cesty. Poslala som žiadosť do jednej firmy v Siene, do ktorej v tom čase mali prijať veľa ľudí a dali mi nádej. Ale pozvanie na pohovor neprichádzalo.  Prirodzene som pokračovala naďalej  v modlitbe. V mojom pôvodnom zamestnaní som musela dať výpoveď, aby som bola hneď k dispozícií, a preto som v tom mesiaci nemala žiaden príjem.

V podobnej situácií som nikdy nebola. Veľmi som sa obávala a aktivovala som všetky svoje ľudské sily, ale nič sa nemenilo. Vyčerpaná zo svojich vlastných námah som v jednej chvíli zdvihla ruky k nebu a prvý krát som sa modlila iným spôsobom: Pane chcem ťa chváliť, chcem žehnať tvojmu svätému menu, lebo Ty si Emanuel – Boh s nami, si svätý, si mocný, si úžasný …. takto som pokračovala hodnú chvíľu.

Bol to úplne iný osobný postoj než zvyčajne, teraz som zanechala moje „ja“, aj moju neustálu „potrebu-núdznosť“, ktoré ma nerobili šťastnou.

Zažila som, že Boh je prítomný na chválach svojho ľudu, že od nás žiada obetu chvály, lebo je ten istý. Že je dobré chváliť ho v každej okolnosti, hlavne vtedy, keď sa zdá že všetko je zlé, lebo si uvedomíš, ako sa ničia klietky, ktoré ti bránia cítiť sa slobodným.  Samozrejme, prácu som potom našla a bola tá najlepšia, akú som kedy mala.