Ježiš, moja bezpečná vzťahová väzba.

Pán pracoval na mojich ranách ako otec.

Vyrastala som v rodine, v ktorej rodičia mali vážne problémy v manželstve. Môj otec nemal rád moju mamu a v dome vždy vládla atmosféra strachu a psychického násilia. Od malička som sa cítila zodpovedná za všetko, za svojich bratov, za moju mamu, ktorú som vždy videla ako obeť a tú, ktorá trpí.

Pamätám si, ako som si vždy myslela: „Keď ja budem veľká, nebudem taká, budem mať muža, ktorý ma miluje, usmievavú a vyrovnanú rodinu.“

Nevybudovala som si s rodičmi bezpečnú vzťahovú väzbu, vždy som sa o nich starala, vždy som si myslela, že lásku druhých, ktorú tak veľmi potrebujem, si musím zaslúžiť.

Vydala som sa za svojho dlhoročného priateľa, s ktorým sme spolu vyrastali, mali sme dve deti. Ale potom prišla iná žena a on mi povedal, že už ku mne nič necíti. Bolo to veľmi ťažké. Robila som nočné, s dvoma malými deťmi a mala som tiež myšlienky, že to všetko ukončím. Cítila som sa nechránená, ale nejak som vytrvala a pokračovala, hoci táto dávka bolesti a rán vo mne zostávala uložená vnútri.

Potom som spoznala jedného muža, začali sme tajný vzťah, ktorý ubližoval mnohým ľuďom a aj mne samej. Po niekoľkých rokoch tohto hrozného života, on opustil manželku, a ja som videla nádej na vykúpenie môjho života. Naplno som sa vrhla do tohto príbehu: chcela som znovu zbudovať rodinu so svojimi deťmi a svojím mužom.

V pokročilom štádiu tehotenstva som prišla o dieťa, ktoré som čakala. Ďalšia strašná rana, ktorú som žila, akoby to bola moja chyba, akoby som si nič dobré nezaslúžila. Neskôr sa zdalo, že sa na mňa život opäť usmieva a našla som odvahu pre ďalšie tehotenstvo, aj proti rade lekárov. Narodila sa nám dcéra a po niekoľkých rokoch sme sa civilne zobrali.

Moje rany a bolesti akoby driemali, zavreté na dne môjho srdca.

Ale v 50tke sa môj život náhle zastavil: obavili mi nádor a ďalšie komplikácie. Prestala som pracovať, cesta k stanoveniu diagnózy bola dlhá a plná komplikácií, boli aj obavy, že to môže byť zlá forma rakoviny. Úplne hmatateľne som zažívala strach zo smrti. Strach, ktorý mi vyrážal dych, niekedy som myslievala na Boha, ale hovorila som si „prečo by ma mal zachraňovať?“

Naďalej som však nejak fungovala po svojom a spoliehala sa iba na svoje sily.

V tomto období som náhodou zistila, že ma môj manžel podvádzal. Všetko to na mňa spadlo, aj s úrokami z z minulosti. Videla som spoločnú líniu: nie si hodná lásky, tvoj otec ti nedal pocítiť lásku a ochranu, tvoj prvý manžel ťa opustil a tvoj druhý manžel – ten istý príbeh.

Hľa budúcnosť, ktorú som videla pred sebou: hnev, bolesť, nenávisť, zlyhanie, strach, už som nedokázala veriť v nič a v nikoho. Vnútorná smrť.

Nemala som viac síl, cítila som sa ako hŕstka konfiet vyhodených z okna, nič som nevybudovala.

Požiadal som o pomoc Pána, pretože som sa cítila bez nádeje.

V čase, keď som prišla do Cantonuova, som Pána poznala z počutia. Naučiť sa dovoliť mu viesť môj život bolo ťažké … Počúvala som o tom, ako Ježiš uzdravuje zlomené srdcia, uzdravuje naše rany, odpúšťa naše hriechy, ale aj ja som sa musela naučiť odpúšťať svoje hriechy, mať rada seba. Toto nebolo ľahké.

Mala som a mám po Ňom veľký smäd, ale mnohokrát som padla. Pán ma ale nikdy nepustil.

Bez bratov, ktorých mi Pán dal poboku a ktorí sa vždy modlili za moje uzdravenie a oslobodenie, by som to nikdy nedokázal. Vidím, že to je cesta, aj keď sa mi dlho zdalo, že stojím na mieste.

Pán pracoval na mojich ranách, s časovaním správnymi pre mňa, ako otec. Ako sa posilňovala moja dôvera v neho, kúsok po kúsku som sa mohla naučiť mať s Ním bezpečnú vzťahovú väzbu, dokázala som odpúšťať a odpustila som sama sebe, Jemu som odovzdala moje bolesti…

Ďakujem Bohu, že tu môžem byť dnes a vydať mu svedectvo!!!

Môj manžel a ja sme spolu v Pánovi založili náš nový domov na skale. Spolu s našou komunitou sme oslávili naše skutočné manželstvo v Bohu, a kráčame ďalej, každý deň.

Ďakujem, Ježišu, za nádej a za pokoj.