Vyrastala som v malej dedine, kde sa všetci poznali (starí, malí, veľkí), kde ľudia chodili do kostola a dodržiavali zvyky a tradície zdedené z predchádzajúcich generácií. Takmer každý v našej dedine bol katolíkom a chodenie do kostola bolo súčasťou normálneho života.
Ak ste sa narodili v katolíckej rodine, patrili ste do katolíckej cirkvi a žili ste podľa toho v udržiavaní rodinnej tradície, čím ste preukázali, že ste boli tiež veriaci.
V našej rodine nebolo možné povedať, že ste nechceli ísť do kostola. Ako dieťa som prijala a akceptovala veľa vecí, pretože to boli ostatní, ktorí za mňa rozhodli, ako mám žiť svoj život a svoju vieru. Bolo nevyhnutné zachovávať Božie prikázania, zvyky a ľudové tradície.
Preto som žila život plný náboženských rituálov, zvykov a populárnych tradícií. Jednou z mnohých ľudových tradícií bolo napríklad v prípade choroby návštíviť dedinskú „babicu“, liečiteľku. Používali rôzne kúzla, horúce uhlie, bylinky, vykonávali očistné rituály, kúzla na odohnanie zla, najmä choroby.
Vo výchove bolo dôležité riadiť sa autoritami – rodičmi, učiteľmi, kňazmi – a poslušnosť znamenala robiť všetko, čo povedali, žiadne protesty. Ďalšou dôležitou vecou bolo nezlyhať, urobiť všetko dokonale, bez chýb. Naučila som sa, že pre šťastný život je dôležité nerobiť chyby a robiť čokoľvek, čo vám povedia. A tak, aký vzťah som mala k autorite, rovnako som si vybudovala svoj vzťah s Bohom. Pre mňa bol Boh niekto, kto určite existuje, niekto veľmi dôležitý, najdôležitejší, ale veľmi vzdialený neosobný, ktorý sa nestará o môj živoť, moje emócie. Niekto, kto jednoducho dohliada na moje správanie a potrestá ma, ak urobím chybu alebo nedodržím príkazanie. Boh pre mňa znamenal prísneho sudcu, ktorému som sa musela zodpovedať a to tak, že som musela robiť iba to, čo hovorí.
K malej zmene došlo, keď som bola pozvaná do kresťanskej mládežníckej skupiny, kde mladí ľudia hovorili o Bohu iným spôsobom, zrazu som začal vidieť, že existujú mladí ľudia, ktorých zážitky z rodiny a viery neboli rovnaké ako moje. Tu začali prvé otázky a ja som tiež začala hľadať niečo iné, najmä iný vzťah s Bohom.
Po ukončení strednej školy som sa presťahovala do veľkého mesta. Aj keď som bola mimo domova, bolo pre mňa dôležité žiť tak, ako ma učili doma a v dedine. Veľmi som sa bála neveriacich: nekatolíkov. A tak som sa im vyhýbala, vždy som vyhľadávala katolíckych veriacich, s ktorými som sa cítila bezpečne.
Prelom nastal, keď som sa zamilovala a začala si budovať vzťah, mysliac si, že neskôr sa zosobášime a budeme žiť spolu, až kým nás smrť nerozdelí. Ale po ôsmich mesiacoch môj priateľ náš vzťah ukončil. Všetko, o čo som snívala a dúfala sa zrútilo. Vtedy sa začala moja depresia. Život zrazu prestal byť zaujímavý, nevidela som pred sebou žiadnu budúcnosť. V tomto období som volala na Boha. Bola som zúfalá, prosila som o silu prežiť ďalší deň, potrebovala som byť vytiahnutá z priepasti temnoty. V tejto ťažkej chvíli som dostala pozvanie na obnovu v Duchu Svätom. Tu som prvýkrát počula nové veci o Bohu, o Ježišovi Kristovi a Duchu Svätom. Tam sa prvýkrát modlili, aby som bola naplnená Duchom Svätým. Prvýkrát som cítila, že Ježiš je živý a že sa ma dotklo niečo nadprirodzené. Rozrástla sa vo mne veľká túžba dozvedieť sa viac o Duchu Svätom a o Ježišovi Kristovi, duchovne žiť.
Aj keď som zažila živého Pána a vedela, že Svätý Duch je vo mne, stále som žila s presvedčeniami, s ktorým som vyrastala a podľa ktorých som vždy konala. Stále tu bola aj moja depresia, prázdnota, pociť, že nie som sama sebou, nespokojnosť atď. Počula som, že Ježiš prináša slobodu, že som v ňom slobodná, ale necítila a nežila som tak. Ochutnala som nejaké nebo, ale zároveň som spadla na zem. Jednoducho som ešte nežila život prvých učeníkov, to, čo je napísané v Skutkoch apoštolov a čo ma tak fascinovalo.
To sa zmenilo, keď som sa zúčastnila kresťanského stretnutia, kde som spoznala ľudí z Cantonuova. Keď sa začali modliť, stalo sa to, o čom som čítala v Skutkoch apoštolov a čo som vždy chcela zažiť. Vedel som, že toto chcem. Chcela som život, ktorý mali. A nebolo to len o tom, ako sa modlili, ale ako žili. Ale zároveň som sa bála. Pretože som vedela, že život už nikdy nebude taký istý.
Skrze modlitbu oslobodenia som veľmi jasne prežila, že Božie kráľovstvo je už tu. Vo chvíli, keď sa za mňa začali modliť, zrazu mi začalo krútiť ruky, akoby cez ne prechádzala nejaká sila, bola to fyzická skúsenosť, ktorú som si nevymyslely. Niečo sa stalo, prežíval som niečo nevysvetliteľné. A vďaka tejto skúsenosti som vedela, že existuje riešenie na moje problémy, že existuje cesta a že existujú ľudia, ktorí ňou už kráčajú.
Títo ľudia, skrze ktorých Pán konal, pretože sa Mu dali naplno k dispozícii, mi pomohli byť slobodná a začať žiť v tejto slobode. Aj v dnešných dňoch, ktoré sú neistejšej ako kedykoľvek predtým, môžem zažívať istotu, ktorú poskytuje iba On.
Ďakujem Ti, Pane, za všetko, čo si urobili v mojom živote a za to, čo urobíš, za to, že si mi dal Cantonuovo ako rodinu. Teraz som šťastná.