Vyrastal som v katolíckej rodine, v ktorej sme mali aj viaceré takzvané „zasvätené“ osoby.

Až do veku 30 rokov som bol naplno ponorený do katolíckej kultúry, zúčastňoval som sa na živote farnosti s rôznymi úlohami a pozíciami. Medzičasom vo mne vyvstávali niektoré otázky, ktoré stále zostávali nezodpovedané, ale zdalo sa mi, že ich musím len akceptovať: jednoducho sú to otázky a to je všetko.

V roku 1998 som mal veľmi krátku prvú skúsenosti s iným spôsobom modlitby, charizmatickým, ale odmietol som ho. Pre mňa neexistovalo nič iné ako katolícka tradícia. Už som sa cítil akoby v cieli cesty s Pánom. Bol som paladínom boha, ktorého som si formoval podľa mojich túžob a spôsobov, s ktorým som ale nikdy nemal osobný a intímny vzťah. Ale Boh bol trpezlivý.

V roku 2004 som začal romantický vzťah s dievčaťom a skrze ňu sa pre mňa znovu otvorili dvere nového spôsobu vzťahu s Ježišom. Ona už poznala Cantonuovo, ale vzťah s Pánom sme žili hlavne ako charizmatický a pre mňa už aj to vôbec nebolo jednoduché. Počúval som vyučovania iné ako učenie katolicizmu LEN preto, aby som mohol byť s ňou.

V roku 2006 sme sa zosobášili a v októbri 2007 sa udialo to, čo pre mňa len pár týždňov predtým bolo absolútne nemysliteľné: počas vyučovania o Kráľovstve nebeskom v Cantonuovo sa vo mne niečo radikálne zmenilo a môj spôsob vnímania Pána a môj vzťah s Ním. Cítil som, že sa rozpadol múr slamených istôt, moje vlastné alebo indukované presvedčenia sa zrúcali ako steny Jericha. Po prvý krát som videl Evanjelium nie ako dogmatickú knihu, ale ako knihu života.

Táto nová viera produkovala v mojom živote niečo ešte nemysliteľnejšie: chvála, ktorú som vždy považoval za akúsi čudnú metódu modlitby k Bohu, pre mňa začala nadobúdať inú hodnotu. Chválu som vždy považoval za bezvýznamnú alebo za niečo, čo bolo len odsunuté do knihy rituálnych modlitieb, ktoré majú byť „vyslovené“ len akoby na vlne mystiky alebo v rámci introspekcie daného dňa. Ale Boh so mnou mal trpezlivosť.

Po kázaní Kráľovstva a prijatí Pána za nového „Priateľa“ som ale opäť nadobudol istotu, že všetky kúsky skladačky sú už na správnom mieste. Medzitým sa narodili moje deti a ja som vďaka manželstvu som sa odsťahoval z domova pôvodu, s ktorým sa mi spájalo viac smutných momentov rozdelenia rodiny než tých šťastných. Od tej chvíle som nanovo zažíval opakovane moju veľkú slabosť: pasivitu, ktorá ma veľa krát priviedla k presvedčeniu a aktu pýchy, kedy som si myslel, že je už všetko vyriešené. Mal som prácu, manželku, deti, žil som v nádhernom dome a … v prípade potreby som mal aj tých, ktorí sa za mňa modlili. Nebral som do úvahy, že Ježiš nás pozýva, aby sme menili svoj život, nie aby sme len zlepšili náš životný štýl, či jednoducho zmenili náboženstvo či cirkev.

Po niekoľkých rokoch rokoch, po vážnej kríze vzťahu, sa naše manželstvo skončilo a do dvoch týždňov po tom aj moja práca utrpela prudký pokles: a tak, v priebehu pár mesiacov som sa ocitol sám, nazad v rodičovskom odme, z ktorého som pred rokmi odišiel, ale už bez jedného z mojich rodičov, ktorý medzitým zomrel po veľmi dlhej chorobe. A tiež s ďalším, pre mňa najbolestivejším aspektom: nemohol som sa každé ráno štastne zobúdzať pod jednou strechou s mojimi deťmi. V skutočnosti to, čo mi vtedy zostalo, bol život na čiastočný úväzok: na čiastočný úväzok s deťmi – 2-3 dni v týždni, na čiastočný úväzok aj v práci, za polovičnú mzdu, ktorá mi stačila len tak tak.

Narazil som na dno: prišiel čas, aby som dovolil Pánovi ukázniť ma, formovať ma a začať od nuly. A toto sa aj udialo, ale NIE rýchlo, NIE bez bolesti, NIE bez spôsobenia utrpenia, a NIE bez chýb.

Ježiš mi po celú tú dobu dával trpezlivú lásku Otca, ktorý túži vychovávať a venovať sa naplno svojmu synovi, dať mu všetok svoj čas, všetku svoju múdrosť a všetko čo má. Obdobie korekcie, ktoré trvalo roky a ešte sa neskončilo, sa pre mňa začalo vetou z Evanjelia, ktorá zaznievala potom v mojom srdci každý deň: „Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým”. Priniesla dôležitý výsledok: boj vedený proti pasivite a hrdosti vidieť sa už “na poriadku”, akoby v cieli. Boh mi dal na cestu výnimočných priateľov, priateľov z Cantonuovo, ktorí – citujem ich slová  – mi vždy fandili a fandia -, pripravení vypočuť ma, trpezliví v čakaní na mňa a šťastní znovu ma objať a prijať pri každej príležitosti. Vždy som cítil ich modlitby za mňa, vlastne za mňa aj za nás.

Áno, za nás, pretože po takmer šiestich rokoch požehnaný čas korekcie priniesol jedno svoje ovocie. Vzťah s mojou ženou dostal od Pána nový začiatok, nový impulz. A hoci vonku som naďalej videl len rozdelenie, právnické bitky, zrady a zneužívanie, v mojom živote všetko jasne smerovalo proti trendu. Iba s Pánom sa môžu takéto skutočné zázraky zmierenia udiať!

Zostal som verný Jeho slovu a jeho prísľubom, zostal som verný tomu málu, čo mi zostalo. Postupom času aj práca dostala nový impulz a teraz sa môžem každý deň znova prebudiť pod jednou strechou s deťmi.

Vyzerá to ako rozpor, ale ja ďakujem Pánovi za čas korekcie, ktorý mi dal, ďakujem Pánovi za to, že ma prinútil čeliť ťažkostiam. Možno čas korekcie, ukázňovania, bol najväčším darom, ktorý som dostal od Ježiša. Naučil som sa dôverovať Mu, milovať Jeho spravodlivosť, spoznať Ho ako jediného Pána môjho života a chváliť Ho za zázraky, aj tie najmenej viditeľné, ktoré uskutočnil a uskutoční vo mne.

A ozaj, chvála: časom sa zlomil aj závoj, ktorý mi bránil chváliť Ho celým srdcom.

Aké krásne je, Pane, jasať a spievať piesne tvojmu menu!