Vyrastala som v rodine, kde sa nielenže o Ježišovi neuvažovalo, ale dokonca sa voči nemu obaja mojich rodičia rúhali.

V tejto rodine som nikdy nemala model lásky a keď som mala 8 rokov, moji rodičia sa rozviedli.

To vo mne spôsobilo veľkú existenčnú krízu, až natoľko, že už v tom veku som si začala klásť otázku, kto som a aký je dôvod mojej existencie. Nemala som na to odpoveď. Navyše, v pre mňa najťažších chvíľach, keď sa mocnejšie ozýval môj pocit, že som nemilovaná, som si myslela, že dôvod pre moju existenciu neexistuje a že by bolo lepšie sa nikdy nenarodiť.

Obklopila som sa škodlivými a neúprimnými priateľstvami a výsledkom bolo, že ako 11-ročná som pila, fajčila a nadávala. Zároveň som naďalej cítila potrebu apelovať na niečo, na nejaké hodnoty, ktoré by ma definovali a dali zmysel môjmu životu. Spočiatku som to našla v extrémnych a násilných politických ideáloch, a to až tak, že v 13tich som si prečítaal Mein Kampf a potom v puberte som sa začala zaujímať o štúdium filozofie.

Toto všetko však stále nedávalo odpovede na moje otázky.

V 14 rokoch som spoznala moju najlepšiu kamarátku a začal som byť v kontakte s ňou a jej rodinou, pričom každý deň som ich navštevovala. Revolučné a odzbrojujúce bolo pre mňa to, že som prvýkrát uvidela nový vzor vzťahu založeného na láske a čoskoro som si uvedomila, že normálnosť sa veľmi líši od toho, čo som si ja myslela. Láska, ktorá sa u nich doma dýchala, bola taká silná, že som to v niektorých momentoch len ťažko dokázala uchopiť.

Pri týchto príležitostiach som mala možnosť hovoriť o hlbokých témach najmä s otcom mojej kamarátky. Neustále mi svedčil o Pánovi, hovoril mi o Biblii, rozprával mi fakty, ktoré sa mu stali, a zážitky, ktoré žil a videl na vlastné oči, v neposlednom rade aj o uzdravení a oslobodení.

Vo svojom srdci som tomu verila, ale nedokázala som sa odovzdať. Mala som duševné pevnosti, ktoré mi bránili vstúpiť do tejto reality naplno. Až do jedného dňa, keď som vo veku asi 17 rokov, počas jedného z tisícov rozhovorov, ktoré sme o týchto otázkach viedla, ani neviem prečo a ako, mala zrazu chuť to vzdať a vydať sa na túto cestu. Pre mňa to znamenalo hlboko veriť, že to, čo som počula, je pravda.

Vo veku okolo 18 rokov som začala navštevovať Cantonuovo. Bola to nová, krásna vec. Cítila som sa ako v rodine, duchovnej rodine.

Po dvoch rokoch, v roku 2013, som prijala Ducha Svätého krstom a bol to pre mňa tiež rok skúšky. Po strednej škole, ktorá pre mňa predstavovala ochrannú škrupinu, som zistila, že musím pochopiť, čo chcem v živote robiť. V tých mesiacoch som sa – pre chybu, ktorú som ja sama urobila – nerozprávala so svojou najlepšou priateľkou, s osobou, ktorá bola pre mňa vždy zásadná. Moja matka ma z viacerých dôvodov vyhodila z domu a po prvýkrát som musela tráviť určitý čas v zahraničí. Stratila som každú oporu, referenčný bod. Bola som v panike. Pocit, keď som nevedela, koho som, sa umocňoval.

Zároveň som však mala istotu, že aj keby sa všetko zhoršilo, Boh bude so mnou. Nenechá ma samú. Bola to istota, ktorá nepochádzala zo mňa. Bolo to hlboké a nezlomné. Túto dôveru som si udržala, až kým som konečne neprišla na krst v Duchu, s ktorým som sa tiež rozhodla odovzdať svoj život Ježišovi. Cítila som silný pocit pokoja a spočinutia.

Neskôr som začala študijný program, ktorý som aj úspešne absolvovala. Duch Svätý vo mne naďalej kultivoval Ježišove hodnoty, ktoré sa tiež stávali mojimi.

Dnes môžem dosvedčiť nielen to, že viem, kto som a čo tu robím, ale tiež a predovšetkým, že som milovaná. Z rodiny, ktorú som považoval za neadekvátnu, som prišla do situácie, keď ich mám vlastne tri: biologickú, ktorú som sa naučila akceptovať, druhú „adoptívnu“ a tiež tretiu duchovnú.

Pán mi stále dáva cítiť jeho lásku. Chcem sa poďakovať Ježišovi za to, čo mi dal: za to, že dal o sebe vedieť a že mi dal na cestu úžasných ľudí, ktorí ma bezpodmienečne milovali až tak, že to vo mne vyvolalo túžbu vylievať na ostatných lásku a pomoc, ktorú som ja sama zadarmo dostala.