Počas cesty autom do mesta Káhira som v spoločnosti dvoch egyptských podnikateľov pocítil v duchu urgentnú potrebu modliť sa v jazykoch.

Vodič a spolujazdec predo mnou boli dvaja moslimovia. Rozrušený som zdvihol telefón a videl som, že telefón už akoby zázrakom vytočil číslo človeka, ktorý ma naučil chváliť, Fabrizia Tiezziho.

Stačilo málo, aby som mu vysvetlil situáciu a hneď sme začali chváliť. Bolo to, akoby celá moja bytosť vychádzala z mojich úst silným hlasom. Počas toho sa môj priateľ stále modlil so mnou, vždy s darom jazykov. Asi po dvadsiatich, keď sa chvála už naplnila, som sa mu poďakoval a skončil telefonát.

Moji spoločníci v aute medzitým boli ticho, až potom sa ma spýtali, čo to bolo. Ja som im v kľude a s veľkým pokojom v duši povedal, že to bola chvála adresovaná Bohu prostredníctvom duchovného daru jazykov.

Šofér mi povedal, že on počúval a rozumel, že som chválil Pána Boha vo viacerých jazykoch, z ktorých najmenej osem on ovláda: v arabčine, parsisi, iránčine, aramejčine a niektorých starodávnych jazykoch. Všetko to boli jazyky, ktoré som ja ale nikdy nepoznal ani neštudoval. Pri tej príležitosti som tiež mohol svedčiť, kto je pre mňa Pán Ježiš.

O hodinu neskôr sme boli v známej reštaurácii v centre mesta pri stole so 130 hosťami. V jednej chvíli sa ten istý šofér chytil za krt, akoby sa dusil. Lapal po dychu a povedal mi, že ho niečo neviditeľné škrtí a žiadal o pomoc. Odpovedal som, že sa za neho môžem modliť v mene Ježiš. Už zmodraný mi prikývol a ja som vyhnal ducha smrti, ktorý ho škrtil a ktorého potom tento človek okamžite vydýchol, čo bolo sprevádzané aj zvukom. On sa potom hneď upokojil, bol zachránený.

Rozhliadol som sa okolo seba a na moje počudovanie som videl, že ani moji talianski spoločníci nevenovali pozornosť tomu, čo sa udialo, akoby sme boli chránení pred zvedavými očami.

Z celého srdca som ďakoval Bohu, pretože aj dnes robí veľké zázraky a uzdravenia.