Aj keď som Ho hľadala po mnohých klamlivých cestách, On si ma priviedol k sebe.

Vo svojom živote som hľadala Pána po mnoho rokov rôznymi spôsobmi. Bola som vychovaná v katolíckom náboženstve, ktoré som v mladosti opustila, rovnako ako mnohí.

Prišlo manželstvo, dve deti, potom ma život viedol tak, že som prešla chorobou, mala som nádor, po ňom prišlo dlhé obdobie depresie a neskôr rozvod.

Keď som vyšla z tohoto tunela, môj život pokračoval ďalej normálne, ale stále bez Boha. Po 10 rokoch prišiel nový vzťah, ale aj tento sa rozpadol na márne kúsky.

Po smrti mojej mamy som si začala klásť otázky ohľadom zmyslu života, o našej existencie tu, sme ako meteority, robíme mnoho vecí, dokonca pekných a dôležitých, aby sme nakoniec my, aj naše projekty a skutky zmizli. Vnímala som, že je niečo viac, než tento život, že je projekt pre nás, ktorý je väčší, dôležitejší než to, pre čo sa len v každodennosti namáham.

Od toho momentu sa začalo moje vedomé a osobné hľadanie Boha, nie Boha, ktorý len akoby padne z hora, o ktorom ti hovoria iní, ale hľadanie Boha, ktorého môžem vnímať a mať s ním kontakt.

Navštevovala som jeden seminár za druhým, zúčastnila som sa kurzu osobného a (ako hovorili) duchovného rastu, naučila som sa techniky, ako spoznať moje skutočné ja, kontaktovať energiu: joga, šamanstvo,  rodinné konštalácie, až po púte do Indie skrze hasram, indické rituály a meditácie. Myslela som si, že tam som našla cestu.

Kedykoľvek som sa rozprávala s mojimi priateľkami, s ktorými som zdieľala rovnaké aktivity/záujmy, a pýtali sme sa vzájomne, čo hľadáme, ja som vždy odpovedala „ Ja hľadám Boha.“ „Chcem byť jedno s ním.“

Toto vychádzalo z môjho srdca, bola som o tom presvedčená, hoci som poriadne ani nevedela čo to znamená.  Cítila som podnet hľadať ho, ale nevedela som kto to je.

Nasledovala som jeden prúd hinduizmu, ktorý spomínal v centre svojej línie rôznych guru Ježiša, a myslela som si, že ho skrze ich meditácie dosiahnem a spoznám.

Toto všetko som praktizovala celé roky, rôzne meditácie, učenia, iniciácia do kriya jogy a im podobné, a verila, že sa mám dobre. Ale Pán mi dal spoznať, že to bolo klamstvo a že On nie je tam.

To sa stalo na seminári Uzdravenie rodostromu v Cantonuovo, kde ma pozvala moja neter. Išla som tam, mysliac si, že by to jednoducho mohla byť dobrá príležitosť zanechať rôzne ťažoby, ktoré nie sú moje.

Môj prvý dojem bol údiv nad ľuďmi, ktorí nahlas spievali a chválili Boha, s hudbou a s rukami zdvihnutými k nebu. Pre mňa, ktorá som praktizovala meditáciu, to bolo niečo predtým nepredstaviteľné. Ale bola som dotknutá celým dianím aj vyučovaním. Ľudia boli milí a priateľskí. Opýtali sa ma, či sa môžu za mňa modliť. Dovolila som to, a to bola ďalšia pre mňa zvláštna vec. Lebo nikdy som nevidela robiť to takto. Boli to dva nádherné dni, počas ktorých som tiež odpovedala na výzvu prijať Ducha Svätého, o ktorom som si myslela, že to je svetlo a energia; prvky príbuzné mojej meditačnej ceste.

Keď som sa vrátila domov, už som ale nebola tá istá.

V mojom srdci som cítila veľkú lásku, radosť, nadšenie, prítomnosť čistej lásky, ktorú som predtým necítila…

Stretla som Ježiša.

On bol v mojom vnútri.

Bol stále blízko mňa a čakal, kedy si Ho všimnem.

Bola som veselá, plná života a radosti. Tím, ktorí sa ma pýtali čo sa stalo, som odpovedala, že som zaľúbená. A tak som sa aj cítila:  zaľúbená do Ježiša.

Niekedy sa stávalo, že sa mi po zaujatí každodennými udalostiach zdalo, že som to stratila, nevnímala som ho. Tak som sa len na chvíľu zastavila a zavrela oči a…je to tu! Moje srdce bolo znova plné lásky. On tam bol vždy. 

Od toho momentu ma Ježiš viedol za ruku, odovzdala som mu z dôverou svoj život, aby ma mohol formovať a krok za krokom meniť. Robil to vždy miernym ale radikálnym spôsobom. Uvedomovala som si to vtedy, keď život priniesol nanovo už známe situácie, ale zrazu som v nich reagovala a správala som sa úplne inak než predtým, s pokojom, miernosťou a dôverou.

Pri týchto príležitostiach som len konštatovala, že On ma menil bez môjho úsilia, jemným spôsobom, pretože veci, ktoré som jednu po druhej zanechávala, som už vlastne ani nevnímala ako moje a mohla som ich opustiť bez obety; aby som mohla nasledovať už nové cesty ….tie Jeho!